Čo cítite ak počujete tento verš: „Utíchnite a poznajte, že ja som Boh“? (Žalm 46, 11) Vinu? („Kedy naposledy som to…?“) Rozpaky? („Aké ticho?“) Som si istý, že by ste v dnešnej dobe nič neprivítali viac než jedno skutočné stíšenie. Možno práve plánujete dnešný program a uvažujete, kam ho zaradiť. V samote, tichu a v stíšení pred Bohom sa môžu diať neuveriteľné veci. „Stíšenie“ ale neprichádza samo od seba, a sú dni alebo obdobia, kedy je jednoducho nedosiahnuteľné.

Na stíšenie je strašne málo času, keď nám hrozia uzávierky. Správa šéfovi, ktorú treba odovzdať do troch hodín. Kontrola, ktorá beží práve teraz. Ak žijete vo veľkom meste, počujete hlasy a trúbenie áut, neustály pohyb. A ak sa s niekým delíte o byt alebo dom, delíte sa o jeho hudbu, jeho televízor, jeho hlas. Kde sa v tom všetkom hluku dá nájsť Boh?

A potom je tu hluk úplne inej povahy. Ohlušujúca bolesť z choroby alebo zranenia. Tlak, ktorý cítíte, keď viete, že potrebujete prácu, alebo neustále pokusy dať život znovu dohromady potom, ako z neho niečo zobrala smrť, to všetko nám kradne z nášho vnímania Boha. Smútok, sklamanie a strata do nás vrážajú presne tak ako sa rozbúrené more láme o skaly. A pritom ticho nie je to, čo väčšina z nás naozaj potrebuje. Potrebujeme sa naučiť počuť Boha v strede všetkého toho hluku, chaosu a mätúceho trápenia.

„…krútili sa, tackali ako opilec, všetka ich múdrosť bola u konca. Vo svojom súžení volali k Hospodinu a On ich vytrhol z ich úzkosti. Víchricu premenil na tichý vánok a zmĺkli vlny mora. Zaradovali sa, že utíchli, a On ich priviedol do vytúženého prístavu; nech ďakujú Hospodinovi za milosť..“ (Žalm 107, 27-31 )

Myslíte, že naša generácia je tá prvá, ktorá zažíva tlak hluku, napätia a neistoty? Určite to tak nie je. Skúsenosti tých, ktorí to prežili pred nami nás môžu viesť našimi vlastnými ťažkými obdobiami. Nech už Žalm 107 hovorí o komkoľvek, s určitosťou vieme povedať, že títo ľudia klesali a tackali sa pod váhou svojho trápenia. Naozaj sa nedokázali pred Bohom nijako stíšiť, práve naopak, boli na konci so silami. A práve v strede najväčšieho zúfalstva „volali k Hospodinu“ – a Boh ich počul.

Ak má váš život viac hluku než ticha, viac zlomov než pokoja, Boh vás neopustil. Chce vás počuť a ukáže sa vám. V strede toho celého chaosu Ho nájdete, bude stáť priamo pri vás.

Vtedy si Mojžiš povedal: Odbočím z cesty a pozriem si tento veľký zjav, prečo ker nezhára. (Exodus 3, 3)

Už vám nikedy niekto povedal, že: “Takto Boh nefunguje”? Alebo “Toto by Boh určite neurobil”? Boh sa ale naozaj občas rozhodne zmiasť nás, aby zmenil spôsob, akým sa na Neho dívame a prežívame s Ním udalosti. Mojžiš v celom svojom živote nevidel krík, ktorý by horel ale nezháral. No upútalo to jeho pozornosť a priviedlo k Bohu.

Keď sa Ježiš zjavil na vode uprostred búrky, učeníci si boli istí, že vidia ducha. Ešte nikdy predtým nevideli človeka kráčať po vode. Ich údiv viedol k ďalšiemu zázraku – podarilo sa to aj Petrovi. Všetci asi tušíme, čo si Peter mohol pomyslieť, keď ho Ježiš požiadal, aby ulovil rybu a z jej úst vybral mincu na zaplatenie daní. Keď sa Mojžiš dostal až k Červenému moru, zistil, že už nemá žiadne ďalšie možnosti. Boh ale prišiel s dosť nečakaným riešením tohto izraelského problému – rozdelenie mora. Umožnil im ujsť pred faraónovou armádou a zárove�? dokázal lásku voči Izraelitom a svoju absolútnu moc.

Každá jedna z týchto udalostí bola krokom, ktorý mal viesť k takému stretnutiu s Bohom, ktoré nám umožní vnímať Ho po novom. Boh to robí rád, a upev�?uje nás v presvedčení, že Jeho cesty nie sú naše cesty. Kedykoľvek sa snažíme predpovedať ako asi bude konať, zmení náš vzorec o Ňom a zabráni nám, aby sme sa stali sami sebe malými bohmi.

Boli ste už vinní tým, že ste posudzovali skúsenosť niekoho iného na základe toho, že vy ste niečo podobné nikdy neprežili? Odsúdili ste ju ako niečo „mimo“ a nie z Boha? Boh trávi všetok svoj čas tým, aby menil naše neosobné skúsenosti na skúsenosti s Bohom. Ak ale fungujete iba na základe neochvejnej logiky, nikdy sa vám nemusí dostať privilégia zakúsiť skúsenosť s Bohom. Nech je vaše srdce slobodné, aby ste s Ním mohli zažiť niečo úplne nové.

There will be two 1 1/2 (one and one half) hour classes each night. The first class will be from 4:00 to 5:30 PM Second class will be from 6:00 to 7:30 PM Monday through Thursday.

Address - Raketova 1/A (next to Subaru dealer), Kosice (map)
Phone Number - 0915 620 436

Nato Duch viedol Ježiša na púšť, aby ho tam diabol pokúšal. Ježiš sa postil štyridsať dní a štyridsať nocí, až napokon celkom vyhladol. Prišiel k nemu pokušiteľ a povedal: Ak si Syn Boží, rozkáž, aby sa z týchto kame�?ov stali chleby. On mu však odpovedal: Je napísané: “Človek bude žiť nielen z chleba, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst”.(Matúš 4:1-4)

Boh je skutočný. V dnešnej dobe majú ale ľudia rôzne predstavy o diablovi. Niektorí si myslia, že je to len obrazné pomenovanie, že ide len o nejaký negatívny princíp alebo niečo podobne neurčité. Niektorým sa môže spájať s rozprávkovými stvoreniami nazývanými čerti. Ale diabol je až príliš skutočný. O tom sa dozvedáme aj z 1. listu Petrovho 5:8, kde sa píše: “Váš protivník, diabol, obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zožral.” Ide o reálneho nepriateľa. Nie o negatívny princíp.

Je niekoľko vecí, ktoré si na začiatok musíme o diablovi uvedomiť. Ježiš pred farizejmi vyhlásil, že neprišiel liečiť zdravých ale chorých (Matúš 9:12). U diabla platí presný opak: nepotrebuje útočiť na tých, ktorí nemajú žiadny duchovný život. Nepotrebuje útočiť na tých, ktorí sú vo svojej viere vlažní (Zjav. 3). Ale o to viac sa snaží, keď sa aj my čo najviac snažíme žiť s Bohom. Vezmime si len ako príklad Jóba.

Vieme, čo sa Jóbovi stalo a akým spôsobom ho diabol pokúšal. Ale čo vlastne vieme o Jóbovi? Aký to bol človek? Biblia o �?om hovorí: “Bol to muž bezúhonný, úprimný, bohabojný a stránil sa zlého” (Jób 1:1). Bol dokonca taký bohabojný, že každý de�? prinášal obete nielen za seba, ale aj za svojich synov, “Lebo Jób si pomyslel: Možno sa moji synovia prehrešili a rúhali sa Bohu vo svojom srdci. Tak robieval Jób ustavične” (Jób 1:5).

Druhá vec, ktorú si musíme uvedomiť, je, že diabol nás pozná. Nepozná nás síce tak dobre ako Boh, ale pozná nás dosť dobre na to, aby nám ušil každé pokušenie na mieru a aby nás tak zasiahol na našom najslabšom mieste. Pozrime sa pre zmenu na Ježiša: “Nato Duch viedol Ježiša na púšť, aby ho tam diabol pokúšal. Ježiš sa postil štyridsať dní a štyridsať nocí, až napokon celkom vyhladol” (Matúš 4:1-2). A to bola chvíľa, kedy diabol zaútočil.

Je zaujímavé, že Ježiš sa postil štyridsať dní a štyridsať nocí. Podobne sa postili aj Mojžiš, keď bol pre Božie príkazania (Exodus 34:28) a Eliáš cestou na vrch Chóreb (1 Kráľ 19:8). Ale podstatné je, že diabol čakal. Nezasiahol po desiatich, dvadsiatich alebo tridsiatich d�?och. Zasiahol až po štyridsiatich, keď bol Ježiš fyzicky najslabší.

Čo všetko diabol využíva? Využíva naše emócie, bolesti z minulosti, našu pamäť, naše ambície a pýchu. Inými slovami, chce nás zničiť tak, že chce, aby sme uverili, že buď za nič nestojíme, že sme zlyhali, že náš život nemá význam, že sa nám pred očami rozpadol, alebo sme neporaziteľní a nikoho pre svoj život nepotrebujeme.

A tu sú ďalšie veci, ktorých si treba byť vedomí: Sú časy, kedy sme zhrešili alebo máme pocit, že sme od Boha ďaleko, alebo sme znechutení. Máme vtedy pocit, že sa “nemôžeme” modliť k Bohu. Ale v tom práve spočíva diablova taktika: nikdy sa totiž nepotrebujeme modliť tak veľmi, ako keď máme pocit, že sa “nemôžeme” modliť.

Ďalej, diabol má ambíciu robiť z dobrých vecí zlé: Ak napríklad v zbore majú ľudia túžbu žiť pre Boha, rásť vo viere a v počte, snaží sa spôsobiť rozdelenie zboru, dať ľuďom málo času na život s Bohom, na stretávanie sa, na komunikáciu. Nevidieť to, že nás všetkých Boh rovnako povolal na jeden účel a rovnako nás všetkých miluje.

Je to len pár myšlienok a toľko veľa by sa ešte dalo povedať. Okrem Biblie je dobrý zdrojom aj kniha C. S. Lewisa “Rady zkušeného ďábla”. To najpodstatnejšie je ale napísané v liste Efezanom 6:12: “Lebo náš boj nie je proti krvi a telu, ale proti kniežatstvám, proti mocnostiam, proti vládcom tohto temného sveta, proti duchom zla v nebesiach.” A preto ani nepomáha spoliehať sa na vlastnú silu. A preto nám Boh odporúča: “Posil�?ujte sa v Pánovi a v sile jeho moci. Oblečte si celú Božiu výzbroj, aby ste mohli obstáť proti úkladom diabla” (Efezanom 6:10-11).

Sme kresťania. Snažíme sa vytrvalo slúžiť Bohu. A to znamená problémy. “Váš protivník, diabol, obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zožral” píše 1 Peter 5:8-11, ale dodáva: “Vzoprite sa mu pevní vo viere, vedomí si toho, že také isté utrpenia doliehajú na spoločenstvo vašich bratov vo svete. Keď trochu potrpíte, Boh všetkej milosti, ktorý vás v Kristu Ježišovi povolal do svojej večnej slávy, vás zdokonalí, utvrdí, upevní a postaví na pevný základ. Jemu moc na veky vekov. Amen.”

„Chizkija prevzal list z rúk poslov, a keď ho prečítal, vystúpil do domu Hospodinovho a rozprestrel ho pred Hospodinom. Potom sa Chizkija modlil k Hospodinu…“ (2 Kráľ. 19:14-15)

Keď prídu problémy, je našou prirodzenou tendenciou zľaknúť sa alebo sa nechať týmito problémami psychicky premôcť. To však nebol prípad kráľa Chizkiju. Keď dostal list od kráľa mocnej asýrskej ríše, v ktorom ho tento žiadal, aby sa bez boja vzdal, nereagoval tak, ako často reagujeme my ľudia: nenechal sa uniesť vlastnými pocitmi, neľutoval sa a nepoddal sa problému. Išiel rovno za Bohom. “Predostrel (ten list) pred Hospodinom” a modlil sa. Vedel, že to je v jeho situácia tá najmúdrejšia vec, ktorú môže spraviť.

A Chizkija nebol sám. Aj Nehemiáš išiel za Hospodinom, keď počul správu o tom, ako sa (ne)darí židom a ako je na tom Jeruzalem (Neh. 1:1-4). Podobne to spravil aj Daniel, keď sa dozvedel o kráľovom zákaze modliť sa ku hocikomu inému ako kráľovi (Daniel 6:11). A mnoho z Dávidových žalmov nám ukazuje, že aj on riešil problémy modlitbou (napr. Žalmy 3, 12 alebo 51). Prečo nenasledovať ich príklad? Predostrime aj my naše problémy pred Hospodinom. Je to tá najmúdrejšia vec, ktorú môžeme spraviť.

Tak dopustil Hospodin na Izrael mor, takže padlo z Izraela semedesiatitísc mužov. (1 Kronická 21, 14 )

Kedy ste naposledy zaplatili za svoje prílišné sebavedomie životmi 70 000 mužov? Presne toto sa stalo Dávidovi. Dávid predložil svojmu generálovi Joábovi zdanlivo neškodnú a nevinnú požiadavku. Ale v momente keď odznela, Joáb sa vydesil. Vedel, že Dávid si týmto spôsobí veľké problémy. Spočítať svoje vojská bolo v Izraeli veľkým previnením voči Bohu, bolo to proti zákonu. Prečo? Pretože ste tým dokazovali, že omnoho väčšiu dôveru vkladáte do počtu svojich mužov, než do živého Boha. Boh chcel Dávida okamžite potrestať, no dal mu na výber tri rozličné tresty. Dávid si vybral mor, a jeho pýcha, ktorá mor spôsobila bola tak veľká, že padlo sedemdesiattisíc mužov.

V celých dejinách Izraela sa striedali scény, v ktorých Boh umož�?oval vyhrávať obrovské vojny, v ktorých sa mali udiať fantastické zázraky a ľudia dokazovali vieru. Každá jedna z nich bola vždy pripravená tak, aby sa žiaden človek nemohol chváliť tým, čo urobil Boh. Spome�?te si na Gideona, ktorému bolo dovolené bojovať proti stotisícovej armáde len s tristo mužmi. Alebo na Jehóšáfáta, ktorý mal viesť svoju armádu so spevákmi. Alebo Józua, ktorý mal Jericho jednoducho sedemkrát obísť. Boh naozaj robí veci trochu nekonvečným spôsobom!

Čo toto znamená pre m�?a a veriacich okolo m�?a? Je to tak, že v momente, kedy dôverujeme viac sebe než Bohu, sme vinní zo spočítavania našich vojsk. Ako nás potrestá? Niekedy sa nevydarí obchod. Niekedy čosi zlyhá v poslednej chvíli. Inokedy nás nechá robiť si po svojom hodnú chvíľu, kým sa s nami vysporiada.

Musíme sa učiť každodennej totálnej závislosti na Bohu. Používať svoje dary a schopnosti jedine vďaka moci Svätého Ducha. Žiadať Ho každý de�? o nasmerovanie a o múdrosť. Jeho cesty sa nebudú vždy zhodovať s tým, čo sa bežne považuje za múdre. Ale vždy, keď sa začíname spoliehať len na naše schopnoti, je Božou zodpovednosťou ukázať nám od koho vlastne všetky tie požehnania prichádzajú.

Mladí súčasní kresťania v húfoch odchádzajú zo svojich cirkevných zborov, pretože považujú cirkev (v tom najlepšom prípade) za zbytočnú; častokrát vidia, že sa zaoberá hlavne hádkami s nekresťanmi; a predovšetkým, akoby ju vôbec nezaujímali skutočne obrovské súčasné problémy sociálnej nespravodlivosti, hladu, chudoby a moderného otroctva – podľa odhadov je vo svete 25 miliónov otrokov, pričom väčšina z nich sú deti v príšených podmienkach, nútené robiť tie najhoršie a najpodradnejšie práce. A zatiaľčo cirkevné zbory riešia otázky vnútorných rozporov, autorít a majetkov, mladí odchádzajú. Je len málo vecí, ktoré títo ľudia vidia, že robíme s váš�?ou a odovzdaním, ktoré by naozaj odrážali Ježišovu službu a obetovanie.

Som si absolútne istý, že tento stav je dôsledkom neschopnej a nebiblickej milosti, ktorá sa v poslednej dobe hromadne vyučuje. Dietrich Bonhoeffer, nemecký kazateľ, ktorý viedol aktívny odpor voči nacistickému režimu a nakoniec ním bol odsúdený na smrť, nazval takúto „lacnú milosť“ falošnou milosťou. Falošná milosť ponúka akoby formulku ľahkého a rýchleho obrátenia, ktoré si nevyžaduje žiadne pokánie, žiadne nasledovanie, nehovorí o zabudnutí na seba a už vôbec nie o nasledovaní Ježiša ako zvrchovaného Pána nad vlastným životom.

Pripome�?me si, ako milosť opísal apoštol Pavol:

Lebo milosťou ste spasení skrze vieru. A to nie sami zo seba; je to dar Boží; nie zo skutkov, aby sa nikto nechválil. Veď sme Jeho dielo, stvorení v Kristu Ježiši na dobré skutky, v ktorých chodiť nás Boh už prv uspôsobil. (Efezským 2, 8-10)

Táto nádherná pasáž sa nekončí len tým, že spasenie nedokážeme nijako splatiť. Naopak, pripomína, že milosť je spôsob, akým v nás Boh neustále dokazuje svoje majstrovstvo – sme Jeho “dielom”. Jednoducho, milosť nie je o tom, že budeme iba zachránení PRED Božím hnevom. Budeme zachránení, ABY sme mohli napĺ�?ať Jeho plány pre tento svet.

Generácia mladých k nám vzhliada a očakáva, že urobíme viac než len stretneme, porozprávame o morálke a potešíme pripomenutím, že nás Boh spasil pred zlým. Mladí ľudia k nám vzhliadajú, pretože chcú vidieť, že vďaka volaniu Božej milosti chceme žiť život aký žil Ježiš, čím naozaj zmeníme svet okolo seba. Ježišov život a zmena okolo nás, práve to je povolanie, ktoré Boh vopred pripravil pre každého jedného z nás.

Nech toto pre nás nie je len pripomenutím si dôležitého faktu, nech nás tento fakt aj zmení. Nech si odznova uvedomíme, že Boh pre nás pripravil úlohy, ktoré bude možné naplniť len vďaka Jeho milosti, aby svet videl, že súčasná cirkev je Ježiš, ktorý je skutočne aktívny.

Nedávno som si čítal čosi z Písma, keď zničohonič ma Boh poriadne pleskol po hlave. Samozrejme, nemyslím to doslovne, ale duchovne a citovo sa to určite stalo.

Bol som práve v Skutkoch, v pasáži, kde je Štefan uväznený (Skutky 6, 8-15) a kde káže pred všetkými židovskými vodcami (Skutky 7,1 -60). Už tisíckrát predtým som to čítal, no čosi ma oslovilo tak, ako ešte nikdy predtým.

Štefan vo svojej kázni postupne zhŕ�?a celé dejiny židovského národa, aby poukázal na to, že v ich histórii sa neustále opakuje vzorec toho, ako odmietajú Boha a jeho prorokov. Hovorí o Mojžišovi a o tom, ako ľud odmietol jeho. Dobre si prečítajte nasledujúce slová:

To je ten, ktorý bol v zhromaždení na púšti prostredníkom medzi anjelom, ktorý hovoril k nemu na vrchu Sinaj, a medzi našimi otcami; ktorý prijal živé slová, aby ich vydal nám; ktorého naši otcovia nechceli poslúchať, ale ho zavrhli a obrátili sa srdcom k Egyptu.(Skutky 7, 38-39)

To, čomu sa chcem teraz venovať nie je zavrhnutie Boha, ale fakt, že veľmi často zistíme, že naše srdcia naozaj sú „obrátené k Egyptu“. Veľakrát som tým aj ja sám vinný, aj keď na sebe tvrdo pracujem.

Uvažujme spolu, na čo všetko sa obrátenie srdcom k Egyptu môže vzťahovať. Častokrát mám tendenciu vracať sa do minulosti, spomínať na „staré zlaté časy“ a porovnávať ich s dneškom. Spomínam na cirkevné zbory, do ktorých som chodieval, na priateľov, ktorých som mal, projekty, ktorých som sa zúčastnil, a vravím si: „Keby sa to tak dalo vrátiť späť“, prípadne „Kiežby by to teraz mohlo byť také“. Niekedy sa na minulosť tak začnem sústrediť, že prestávam venovať pozornosť svojim súčasným zodpovednostiam, alebo prehliadam možnosti, ktoré mi súčasnosť ponúka.

Ak naozaj veríme, že Boh otvára dvere a vedie naše kroky, prečo sme nešťastní z toho, kde sme? Prečo sa vo svojich srdciach obraciame k Egyptu? Izraeliti si na „pór a cibuľu“ a ostatné dobré veci, ktoré v Egypte zažili spomínali tak intenzívne, že zabudli na fakt, že boli zotročení a zdieraní. Odmietli ísť cestou, ktorú im Boh vytýčil, odmietli Božie inštrukcie a tak v skutočnosti odmietli Boha.

Porovnajte si to s tým, čo o svojich bojoch hovorí apoštol Pavol:

Niežeby som už bol dosiahol, alebo bol už dokonalý, ale snažím sa, či ozaj ucvhátim, na čo ma aj Kristus Ježiš uchvátil. Bratia, ja si nemyslím, že som už uchvátil. Ale jedno robím: zabúdam na to, čo je za mnou, a snažím sa za tým, čo je predo mnou; cieľ mám vždy pred očami a bežím za odmenou nebeského povolania Božieho v Kristu Ježišovi. (List Filipanom 3, 12-14)

Keď nás bude najbližšie pokúšať porovnať prítomnosť s minulosťou, navrhujem, aby sme sa prinútili to zastaviť a zaostrili na prítomnosť. Dostávame toľko požehnaní, a máme aj veľa práce. Skúsme sa zamerať na to, aby sme tieto dni urobili „starými dobrými časmi“. Budujme zhromaždenia a vzťahy a presta�?me sa obracať srdcom k Egyptu. Buďme ako Pavol, zabúdajme na minulosť, dívajme sa dopredu a usilujme o odmenu, ktorú Boh pre nás má.

Zaprášený, unavený a hladný turista, ktorý prechádzal anglickým vidiekom, konečne objavil značku, ktorá ho odkazovala na hostinec “U Georga a draka”. Našiel ho a zaklopal na dvere. Manželka majiteľa vystrčila hlavu z okna a pozrela sa kto to je. “Nemohol by som dostať niečo najesť?” Žena si najprv obzrela jeho oblečenie, dosť úbohé, a jednoznačne povedala: “Nie!”. “A mohol by som dostať pohár piva?” “Nie!”, zopakovala, a teraz už takmer vykríkla. Muž to skúsil ešte raz, “A mohol by som prosím…?” “No čo ešte?” netrpezlivo mu skočila do reči. “Myslíte, “ povedal, “že by som mohol hovoriť s Georgom?”

Myslíte, že je možné, aby vás ľudia, ktorým niečo v živote chýba, vnímali vďaka vašej ľahostajnosti voči ich trápeniam ako „draka“? �?no, viem, viem. Som si istý, že mnohí z vás urobili počas nedávnych Vianoc to, čo aj ja. Sadli ste si pred plný stôl a Bohu preniesli modlitbu za tých „menej požehnaných“. Urobili ste ale aj niečo iné než len to?

Žijeme v dobe, kedy je veľmi ľahko byť podozrievavý. Medzi nami sa pohybujú ľudia, ktorí nechcú pracovať a radšej sa nechajú podporovať vládou alebo charitou. Okrem toho môžeme stretnúť aj takých, ktorých baví sledovať koľko dokážu vytiahnuť z ľudí ochotných načúvať ich vykombinovanému „smutnému príbehu“. Ale okolo nás je aj veľa takých, ktorí skutočne niečo potrebujú, a ak nebudeme opatrní, môžeme na nich reagovať presne ako žena z nášho príbehu – ľahostajne a bez záujmu.

Písmo o našom postoji voči ľuďom v núdzi má dosť čo povedať. Ježiš dokonca hovorí, že to bude faktor, ktorý rozhodne, kde strávime večnosť (Ev. podľa Matúša 25, 31-46). Buďme teda ľuďmi, ktorí na iných nielen myslia, ale ktorých starostlivosť sa ukazuje aj prostredníctvom skutkov.

Ak brat alebo sestra nemá odevu a nedostáva sa im denného pkrmu, a niekto z vás im povie: Choďte v pokoji, zohrejte a najedzte sa! – ale nedáte im, čo potrebujú pre telo, čo je to platné?(List Jakuba 2, 15-16)

I riekol mu Hospodin: Keď sa vrátiš do Egypta, hľaď vykonať pred faraónom všetky tie zázraky, ktoré som ti vložil do ruky; ja mu však zatvrdím srdce a neprepustí ľud.(Exodus 4, 21)

Stalo sa vám už niekedy, že váš nadriadený vás o niečo požiadal a vzápätí urobil všetko preto, aby sa vám to nepodarilo? Nie je nič frustrujúcejšie než začať pracovať na novej úlohe a potom sa dívať na to, ako váš šéf ide proti vám a nedovoľuje dokončiť ju.

Mojžiš sa musel cítiť rovnako, keď ho Boh žiadal, aby pomocou zázrakov vyviedol ľud z Egypta, no zárove�? jedným dychom dodal, že sa to Mojžišovi nepodarí, keďže On, Boh, Faraónovi zatvrdí srdce a Faraón neprepustí ľud. Ako sa s týmto máme vyrovnať?

Viem, že počas môjho vlastného života ma Boh povolal do rozličných aktivít, no kamkoľvek som sa pozrel, všade ležali prekážky. Chcelo to roky ťažkej práce, kým som pochopil, prečo medzi tým, čo ma Boh povolal robiť a samotným uskutočnením Jeho myšlienky, bola taká obrovská vzdialenosť. Keď Dávida pomazali za kráľa Izraela, prešlo ešte dosť veľa času, kým sa ním naozaj stal. Toto omeškanie malo viacero príčin.

V prípade Mojžiša a Izraela chcel Boh svoju moc ukázať takým spôsobom, ktorý by si pamätali celé generácie a odovzdávali ho v príbehoch ďalším a ďalším synom a vnukom; chcel, aby bola Jeho moc oslávená čo najviac. Okrem toho sa chcel prostredníctvom morových rán vysporiadať s Egyptom. No a nakoniec, celý tento proces čakania preskúšal a upevnil Mojžišov charakter, pričom sa ukázalo, že Mojžiš sa nevzdá a zostane pevne stáť.

Všetko má svoj čas. Ak vás Boh do niečoho povolal a vás frustruje fakt, že sa Jeho povolanie ešte nenaplnilo, vedzte, že kým sa vízia stane skutočnosťou, musíme prejsť obdobím príprav. Iba zriedkavo Boh povoláva a hneď svoje povolanie aj uskutoční. Musí dať priestor prípravám. Musí dať priestor skúškam. Musí dať priestor vzťahu, ktorý sa medzi nami a Ním vtedy buduje. Keď sa všetko toto udeje, Jeho vízia sa zhmotní a nakoniec ju uvidíme na vlastné oči.