Štúdium Biblie

podľa Phila Wara

Čo cítite ak počujete tento verš: „Utíchnite a poznajte, že ja som Boh“? (Žalm 46, 11) Vinu? („Kedy naposledy som to…?“) Rozpaky? („Aké ticho?“) Som si istý, že by ste v dnešnej dobe nič neprivítali viac než jedno skutočné stíšenie. Možno práve plánujete dnešný program a uvažujete, kam ho zaradiť. V samote, tichu a v stíšení pred Bohom sa môžu diať neuveriteľné veci. „Stíšenie“ ale neprichádza samo od seba, a sú dni alebo obdobia, kedy je jednoducho nedosiahnuteľné.

Na stíšenie je strašne málo času, keď nám hrozia uzávierky. Správa šéfovi, ktorú treba odovzdať do troch hodín. Kontrola, ktorá beží práve teraz. Ak žijete vo veľkom meste, počujete hlasy a trúbenie áut, neustály pohyb. A ak sa s niekým delíte o byt alebo dom, delíte sa o jeho hudbu, jeho televízor, jeho hlas. Kde sa v tom všetkom hluku dá nájsť Boh?

A potom je tu hluk úplne inej povahy. Ohlušujúca bolesť z choroby alebo zranenia. Tlak, ktorý cítíte, keď viete, že potrebujete prácu, alebo neustále pokusy dať život znovu dohromady potom, ako z neho niečo zobrala smrť, to všetko nám kradne z nášho vnímania Boha. Smútok, sklamanie a strata do nás vrážajú presne tak ako sa rozbúrené more láme o skaly. A pritom ticho nie je to, čo väčšina z nás naozaj potrebuje. Potrebujeme sa naučiť počuť Boha v strede všetkého toho hluku, chaosu a mätúceho trápenia.

„…krútili sa, tackali ako opilec, všetka ich múdrosť bola u konca. Vo svojom súžení volali k Hospodinu a On ich vytrhol z ich úzkosti. Víchricu premenil na tichý vánok a zmĺkli vlny mora. Zaradovali sa, že utíchli, a On ich priviedol do vytúženého prístavu; nech ďakujú Hospodinovi za milosť..“ (Žalm 107, 27-31 )

Myslíte, že naša generácia je tá prvá, ktorá zažíva tlak hluku, napätia a neistoty? Určite to tak nie je. Skúsenosti tých, ktorí to prežili pred nami nás môžu viesť našimi vlastnými ťažkými obdobiami. Nech už Žalm 107 hovorí o komkoľvek, s určitosťou vieme povedať, že títo ľudia klesali a tackali sa pod váhou svojho trápenia. Naozaj sa nedokázali pred Bohom nijako stíšiť, práve naopak, boli na konci so silami. A práve v strede najväčšieho zúfalstva „volali k Hospodinu“ – a Boh ich počul.

Ak má váš život viac hluku než ticha, viac zlomov než pokoja, Boh vás neopustil. Chce vás počuť a ukáže sa vám. V strede toho celého chaosu Ho nájdete, bude stáť priamo pri vás.

podľa Osa Hillmana

Vtedy si Mojžiš povedal: Odbočím z cesty a pozriem si tento veľký zjav, prečo ker nezhára. (Exodus 3, 3)

Už vám nikedy niekto povedal, že: “Takto Boh nefunguje”? Alebo “Toto by Boh určite neurobil”? Boh sa ale naozaj občas rozhodne zmiasť nás, aby zmenil spôsob, akým sa na Neho dívame a prežívame s Ním udalosti. Mojžiš v celom svojom živote nevidel krík, ktorý by horel ale nezháral. No upútalo to jeho pozornosť a priviedlo k Bohu.

Keď sa Ježiš zjavil na vode uprostred búrky, učeníci si boli istí, že vidia ducha. Ešte nikdy predtým nevideli človeka kráčať po vode. Ich údiv viedol k ďalšiemu zázraku – podarilo sa to aj Petrovi. Všetci asi tušíme, čo si Peter mohol pomyslieť, keď ho Ježiš požiadal, aby ulovil rybu a z jej úst vybral mincu na zaplatenie daní. Keď sa Mojžiš dostal až k Červenému moru, zistil, že už nemá žiadne ďalšie možnosti. Boh ale prišiel s dosť nečakaným riešením tohto izraelského problému – rozdelenie mora. Umožnil im ujsť pred faraónovou armádou a zárove�? dokázal lásku voči Izraelitom a svoju absolútnu moc.

Každá jedna z týchto udalostí bola krokom, ktorý mal viesť k takému stretnutiu s Bohom, ktoré nám umožní vnímať Ho po novom. Boh to robí rád, a upev�?uje nás v presvedčení, že Jeho cesty nie sú naše cesty. Kedykoľvek sa snažíme predpovedať ako asi bude konať, zmení náš vzorec o Ňom a zabráni nám, aby sme sa stali sami sebe malými bohmi.

Boli ste už vinní tým, že ste posudzovali skúsenosť niekoho iného na základe toho, že vy ste niečo podobné nikdy neprežili? Odsúdili ste ju ako niečo „mimo“ a nie z Boha? Boh trávi všetok svoj čas tým, aby menil naše neosobné skúsenosti na skúsenosti s Bohom. Ak ale fungujete iba na základe neochvejnej logiky, nikdy sa vám nemusí dostať privilégia zakúsiť skúsenosť s Bohom. Nech je vaše srdce slobodné, aby ste s Ním mohli zažiť niečo úplne nové.

„Chizkija prevzal list z rúk poslov, a keď ho prečítal, vystúpil do domu Hospodinovho a rozprestrel ho pred Hospodinom. Potom sa Chizkija modlil k Hospodinu…“ (2 Kráľ. 19:14-15)

Keď prídu problémy, je našou prirodzenou tendenciou zľaknúť sa alebo sa nechať týmito problémami psychicky premôcť. To však nebol prípad kráľa Chizkiju. Keď dostal list od kráľa mocnej asýrskej ríše, v ktorom ho tento žiadal, aby sa bez boja vzdal, nereagoval tak, ako často reagujeme my ľudia: nenechal sa uniesť vlastnými pocitmi, neľutoval sa a nepoddal sa problému. Išiel rovno za Bohom. “Predostrel (ten list) pred Hospodinom” a modlil sa. Vedel, že to je v jeho situácia tá najmúdrejšia vec, ktorú môže spraviť.

A Chizkija nebol sám. Aj Nehemiáš išiel za Hospodinom, keď počul správu o tom, ako sa (ne)darí židom a ako je na tom Jeruzalem (Neh. 1:1-4). Podobne to spravil aj Daniel, keď sa dozvedel o kráľovom zákaze modliť sa ku hocikomu inému ako kráľovi (Daniel 6:11). A mnoho z Dávidových žalmov nám ukazuje, že aj on riešil problémy modlitbou (napr. Žalmy 3, 12 alebo 51). Prečo nenasledovať ich príklad? Predostrime aj my naše problémy pred Hospodinom. Je to tá najmúdrejšia vec, ktorú môžeme spraviť.

podľa Osa Hillmana

Tak dopustil Hospodin na Izrael mor, takže padlo z Izraela semedesiatitísc mužov. (1 Kronická 21, 14 )

Kedy ste naposledy zaplatili za svoje prílišné sebavedomie životmi 70 000 mužov? Presne toto sa stalo Dávidovi. Dávid predložil svojmu generálovi Joábovi zdanlivo neškodnú a nevinnú požiadavku. Ale v momente keď odznela, Joáb sa vydesil. Vedel, že Dávid si týmto spôsobí veľké problémy. Spočítať svoje vojská bolo v Izraeli veľkým previnením voči Bohu, bolo to proti zákonu. Prečo? Pretože ste tým dokazovali, že omnoho väčšiu dôveru vkladáte do počtu svojich mužov, než do živého Boha. Boh chcel Dávida okamžite potrestať, no dal mu na výber tri rozličné tresty. Dávid si vybral mor, a jeho pýcha, ktorá mor spôsobila bola tak veľká, že padlo sedemdesiattisíc mužov.

V celých dejinách Izraela sa striedali scény, v ktorých Boh umož�?oval vyhrávať obrovské vojny, v ktorých sa mali udiať fantastické zázraky a ľudia dokazovali vieru. Každá jedna z nich bola vždy pripravená tak, aby sa žiaden človek nemohol chváliť tým, čo urobil Boh. Spome�?te si na Gideona, ktorému bolo dovolené bojovať proti stotisícovej armáde len s tristo mužmi. Alebo na Jehóšáfáta, ktorý mal viesť svoju armádu so spevákmi. Alebo Józua, ktorý mal Jericho jednoducho sedemkrát obísť. Boh naozaj robí veci trochu nekonvečným spôsobom!

Čo toto znamená pre m�?a a veriacich okolo m�?a? Je to tak, že v momente, kedy dôverujeme viac sebe než Bohu, sme vinní zo spočítavania našich vojsk. Ako nás potrestá? Niekedy sa nevydarí obchod. Niekedy čosi zlyhá v poslednej chvíli. Inokedy nás nechá robiť si po svojom hodnú chvíľu, kým sa s nami vysporiada.

Musíme sa učiť každodennej totálnej závislosti na Bohu. Používať svoje dary a schopnosti jedine vďaka moci Svätého Ducha. Žiadať Ho každý de�? o nasmerovanie a o múdrosť. Jeho cesty sa nebudú vždy zhodovať s tým, čo sa bežne považuje za múdre. Ale vždy, keď sa začíname spoliehať len na naše schopnoti, je Božou zodpovednosťou ukázať nám od koho vlastne všetky tie požehnania prichádzajú.

podľa Phila Wara

Mladí súčasní kresťania v húfoch odchádzajú zo svojich cirkevných zborov, pretože považujú cirkev (v tom najlepšom prípade) za zbytočnú; častokrát vidia, že sa zaoberá hlavne hádkami s nekresťanmi; a predovšetkým, akoby ju vôbec nezaujímali skutočne obrovské súčasné problémy sociálnej nespravodlivosti, hladu, chudoby a moderného otroctva – podľa odhadov je vo svete 25 miliónov otrokov, pričom väčšina z nich sú deti v príšených podmienkach, nútené robiť tie najhoršie a najpodradnejšie práce. A zatiaľčo cirkevné zbory riešia otázky vnútorných rozporov, autorít a majetkov, mladí odchádzajú. Je len málo vecí, ktoré títo ľudia vidia, že robíme s váš�?ou a odovzdaním, ktoré by naozaj odrážali Ježišovu službu a obetovanie.

Som si absolútne istý, že tento stav je dôsledkom neschopnej a nebiblickej milosti, ktorá sa v poslednej dobe hromadne vyučuje. Dietrich Bonhoeffer, nemecký kazateľ, ktorý viedol aktívny odpor voči nacistickému režimu a nakoniec ním bol odsúdený na smrť, nazval takúto „lacnú milosť“ falošnou milosťou. Falošná milosť ponúka akoby formulku ľahkého a rýchleho obrátenia, ktoré si nevyžaduje žiadne pokánie, žiadne nasledovanie, nehovorí o zabudnutí na seba a už vôbec nie o nasledovaní Ježiša ako zvrchovaného Pána nad vlastným životom.

Pripome�?me si, ako milosť opísal apoštol Pavol:

Lebo milosťou ste spasení skrze vieru. A to nie sami zo seba; je to dar Boží; nie zo skutkov, aby sa nikto nechválil. Veď sme Jeho dielo, stvorení v Kristu Ježiši na dobré skutky, v ktorých chodiť nás Boh už prv uspôsobil. (Efezským 2, 8-10)

Táto nádherná pasáž sa nekončí len tým, že spasenie nedokážeme nijako splatiť. Naopak, pripomína, že milosť je spôsob, akým v nás Boh neustále dokazuje svoje majstrovstvo – sme Jeho “dielom”. Jednoducho, milosť nie je o tom, že budeme iba zachránení PRED Božím hnevom. Budeme zachránení, ABY sme mohli napĺ�?ať Jeho plány pre tento svet.

Generácia mladých k nám vzhliada a očakáva, že urobíme viac než len stretneme, porozprávame o morálke a potešíme pripomenutím, že nás Boh spasil pred zlým. Mladí ľudia k nám vzhliadajú, pretože chcú vidieť, že vďaka volaniu Božej milosti chceme žiť život aký žil Ježiš, čím naozaj zmeníme svet okolo seba. Ježišov život a zmena okolo nás, práve to je povolanie, ktoré Boh vopred pripravil pre každého jedného z nás.

Nech toto pre nás nie je len pripomenutím si dôležitého faktu, nech nás tento fakt aj zmení. Nech si odznova uvedomíme, že Boh pre nás pripravil úlohy, ktoré bude možné naplniť len vďaka Jeho milosti, aby svet videl, že súčasná cirkev je Ježiš, ktorý je skutočne aktívny.

podľa Russa Lawsona

Nedávno som si čítal čosi z Písma, keď zničohonič ma Boh poriadne pleskol po hlave. Samozrejme, nemyslím to doslovne, ale duchovne a citovo sa to určite stalo.

Bol som práve v Skutkoch, v pasáži, kde je Štefan uväznený (Skutky 6, 8-15) a kde káže pred všetkými židovskými vodcami (Skutky 7,1 -60). Už tisíckrát predtým som to čítal, no čosi ma oslovilo tak, ako ešte nikdy predtým.

Štefan vo svojej kázni postupne zhŕ�?a celé dejiny židovského národa, aby poukázal na to, že v ich histórii sa neustále opakuje vzorec toho, ako odmietajú Boha a jeho prorokov. Hovorí o Mojžišovi a o tom, ako ľud odmietol jeho. Dobre si prečítajte nasledujúce slová:

To je ten, ktorý bol v zhromaždení na púšti prostredníkom medzi anjelom, ktorý hovoril k nemu na vrchu Sinaj, a medzi našimi otcami; ktorý prijal živé slová, aby ich vydal nám; ktorého naši otcovia nechceli poslúchať, ale ho zavrhli a obrátili sa srdcom k Egyptu.(Skutky 7, 38-39)

To, čomu sa chcem teraz venovať nie je zavrhnutie Boha, ale fakt, že veľmi často zistíme, že naše srdcia naozaj sú „obrátené k Egyptu“. Veľakrát som tým aj ja sám vinný, aj keď na sebe tvrdo pracujem.

Uvažujme spolu, na čo všetko sa obrátenie srdcom k Egyptu môže vzťahovať. Častokrát mám tendenciu vracať sa do minulosti, spomínať na „staré zlaté časy“ a porovnávať ich s dneškom. Spomínam na cirkevné zbory, do ktorých som chodieval, na priateľov, ktorých som mal, projekty, ktorých som sa zúčastnil, a vravím si: „Keby sa to tak dalo vrátiť späť“, prípadne „Kiežby by to teraz mohlo byť také“. Niekedy sa na minulosť tak začnem sústrediť, že prestávam venovať pozornosť svojim súčasným zodpovednostiam, alebo prehliadam možnosti, ktoré mi súčasnosť ponúka.

Ak naozaj veríme, že Boh otvára dvere a vedie naše kroky, prečo sme nešťastní z toho, kde sme? Prečo sa vo svojich srdciach obraciame k Egyptu? Izraeliti si na „pór a cibuľu“ a ostatné dobré veci, ktoré v Egypte zažili spomínali tak intenzívne, že zabudli na fakt, že boli zotročení a zdieraní. Odmietli ísť cestou, ktorú im Boh vytýčil, odmietli Božie inštrukcie a tak v skutočnosti odmietli Boha.

Porovnajte si to s tým, čo o svojich bojoch hovorí apoštol Pavol:

Niežeby som už bol dosiahol, alebo bol už dokonalý, ale snažím sa, či ozaj ucvhátim, na čo ma aj Kristus Ježiš uchvátil. Bratia, ja si nemyslím, že som už uchvátil. Ale jedno robím: zabúdam na to, čo je za mnou, a snažím sa za tým, čo je predo mnou; cieľ mám vždy pred očami a bežím za odmenou nebeského povolania Božieho v Kristu Ježišovi. (List Filipanom 3, 12-14)

Keď nás bude najbližšie pokúšať porovnať prítomnosť s minulosťou, navrhujem, aby sme sa prinútili to zastaviť a zaostrili na prítomnosť. Dostávame toľko požehnaní, a máme aj veľa práce. Skúsme sa zamerať na to, aby sme tieto dni urobili „starými dobrými časmi“. Budujme zhromaždenia a vzťahy a presta�?me sa obracať srdcom k Egyptu. Buďme ako Pavol, zabúdajme na minulosť, dívajme sa dopredu a usilujme o odmenu, ktorú Boh pre nás má.

podľa Alana Smitha

Zaprášený, unavený a hladný turista, ktorý prechádzal anglickým vidiekom, konečne objavil značku, ktorá ho odkazovala na hostinec “U Georga a draka”. Našiel ho a zaklopal na dvere. Manželka majiteľa vystrčila hlavu z okna a pozrela sa kto to je. “Nemohol by som dostať niečo najesť?” Žena si najprv obzrela jeho oblečenie, dosť úbohé, a jednoznačne povedala: “Nie!”. “A mohol by som dostať pohár piva?” “Nie!”, zopakovala, a teraz už takmer vykríkla. Muž to skúsil ešte raz, “A mohol by som prosím…?” “No čo ešte?” netrpezlivo mu skočila do reči. “Myslíte, “ povedal, “že by som mohol hovoriť s Georgom?”

Myslíte, že je možné, aby vás ľudia, ktorým niečo v živote chýba, vnímali vďaka vašej ľahostajnosti voči ich trápeniam ako „draka“? �?no, viem, viem. Som si istý, že mnohí z vás urobili počas nedávnych Vianoc to, čo aj ja. Sadli ste si pred plný stôl a Bohu preniesli modlitbu za tých „menej požehnaných“. Urobili ste ale aj niečo iné než len to?

Žijeme v dobe, kedy je veľmi ľahko byť podozrievavý. Medzi nami sa pohybujú ľudia, ktorí nechcú pracovať a radšej sa nechajú podporovať vládou alebo charitou. Okrem toho môžeme stretnúť aj takých, ktorých baví sledovať koľko dokážu vytiahnuť z ľudí ochotných načúvať ich vykombinovanému „smutnému príbehu“. Ale okolo nás je aj veľa takých, ktorí skutočne niečo potrebujú, a ak nebudeme opatrní, môžeme na nich reagovať presne ako žena z nášho príbehu – ľahostajne a bez záujmu.

Písmo o našom postoji voči ľuďom v núdzi má dosť čo povedať. Ježiš dokonca hovorí, že to bude faktor, ktorý rozhodne, kde strávime večnosť (Ev. podľa Matúša 25, 31-46). Buďme teda ľuďmi, ktorí na iných nielen myslia, ale ktorých starostlivosť sa ukazuje aj prostredníctvom skutkov.

Ak brat alebo sestra nemá odevu a nedostáva sa im denného pkrmu, a niekto z vás im povie: Choďte v pokoji, zohrejte a najedzte sa! – ale nedáte im, čo potrebujú pre telo, čo je to platné?(List Jakuba 2, 15-16)

podľa Osa Hillmana

I riekol mu Hospodin: Keď sa vrátiš do Egypta, hľaď vykonať pred faraónom všetky tie zázraky, ktoré som ti vložil do ruky; ja mu však zatvrdím srdce a neprepustí ľud.(Exodus 4, 21)

Stalo sa vám už niekedy, že váš nadriadený vás o niečo požiadal a vzápätí urobil všetko preto, aby sa vám to nepodarilo? Nie je nič frustrujúcejšie než začať pracovať na novej úlohe a potom sa dívať na to, ako váš šéf ide proti vám a nedovoľuje dokončiť ju.

Mojžiš sa musel cítiť rovnako, keď ho Boh žiadal, aby pomocou zázrakov vyviedol ľud z Egypta, no zárove�? jedným dychom dodal, že sa to Mojžišovi nepodarí, keďže On, Boh, Faraónovi zatvrdí srdce a Faraón neprepustí ľud. Ako sa s týmto máme vyrovnať?

Viem, že počas môjho vlastného života ma Boh povolal do rozličných aktivít, no kamkoľvek som sa pozrel, všade ležali prekážky. Chcelo to roky ťažkej práce, kým som pochopil, prečo medzi tým, čo ma Boh povolal robiť a samotným uskutočnením Jeho myšlienky, bola taká obrovská vzdialenosť. Keď Dávida pomazali za kráľa Izraela, prešlo ešte dosť veľa času, kým sa ním naozaj stal. Toto omeškanie malo viacero príčin.

V prípade Mojžiša a Izraela chcel Boh svoju moc ukázať takým spôsobom, ktorý by si pamätali celé generácie a odovzdávali ho v príbehoch ďalším a ďalším synom a vnukom; chcel, aby bola Jeho moc oslávená čo najviac. Okrem toho sa chcel prostredníctvom morových rán vysporiadať s Egyptom. No a nakoniec, celý tento proces čakania preskúšal a upevnil Mojžišov charakter, pričom sa ukázalo, že Mojžiš sa nevzdá a zostane pevne stáť.

Všetko má svoj čas. Ak vás Boh do niečoho povolal a vás frustruje fakt, že sa Jeho povolanie ešte nenaplnilo, vedzte, že kým sa vízia stane skutočnosťou, musíme prejsť obdobím príprav. Iba zriedkavo Boh povoláva a hneď svoje povolanie aj uskutoční. Musí dať priestor prípravám. Musí dať priestor skúškam. Musí dať priestor vzťahu, ktorý sa medzi nami a Ním vtedy buduje. Keď sa všetko toto udeje, Jeho vízia sa zhmotní a nakoniec ju uvidíme na vlastné oči.

podľa Phila Wara

Potom Jozef z Arimatie, ktorý bol učeníkom Ježišovým, ale tajným pre strach zo Židov, požiadal Piláta, aby mohol s�?ať telo Ježišovo; a Pilát privolil. Prišiel teda a s�?al Jeho telo.(Ján 19, 38)

Strach má nad nami neskutočnú moc. Strach nás dokáže paralyzovať tak, že sa nepohneme z miesta. Spôsobí, že zneistieme aj nad tým najmenším krokom. Má moc pripraviť nás o integritu a všetku našu odvahu. Ale ak sa postaví voči láske, prehráva – definitívne.

Láska má silu pohnúť nami a motivovať nás tak, ako by strach nikdy nemohol. Jozef mal jeden veľký dôvod sa báť, ale aj nad tým zvíťazilo to, čo cítil voči Ježišovi. Neviete, či sa bojíte odmietnutia? Nie ste si istí, či by ste sa dokázali postaviť výsmechu alebo odstrčeniu? Môžete pracovať na svojej odvahe, no to nie je ani zďaleka také dôležité ako zisťovať do akej miery vo svojom živote poznáte Ježiša.

Nakoniec, práve preto Ján napísal tento list – aby každý jeden z nás Jozefov mohol milovať Ježiša za to, čo pre nás spravil; aby nám láska odvahu urobiť to, na čo odvaha sama nestačí; a tiež to, čo sa nezastaví ani pred strachom.

Naučme sa milovať Ježiša za to, čo pre nás urobil…. čo robí….. a čo urobí!

podľa Osa Hillmana

Ako šiel a blížil sa k Damasku, ožiarilo ho odrazu svetlo z neba – Skutky apoštolov 9, 3

Pre Mojžiša to bol horiaci krík.

Pre Petra to boli kroky po vode.

Pre Šadracha, Míšáéla a Abéd-Nega to bola rozpálená pec, ktorá ich nespálila.

Pre Pavla to bola slepota a Ježišova reč na ceste do Damasku.

Pre Daniela to bola záchrana v levej jame.

Pre Józuu to bolo rozdelenie rieky Jordán a prechod do Zasľúbenej zeme.

V životoch týchto ľudí sa objavilo niekoľko momentov, ktoré zmenili ich identitu, nanovo ich zadefinovali a pretvorili navždy. Tieto momenty častokrát rozhodli o celom ďalšom smerovaní ich životov.

V tom zozname by sme mohli pokračovať. Každá jedna z menovaných postáv si prešla dlhými rokmi príprav, ktoré ju nakoniec k takémuto jedinečnému momentu priviedli. Ten okamih ich donútil zúčastniť sa niečoho, čo prekračovalo všetky ich dovtedajšie ľudské skúsenosti, a vytrhol ich z ich bežných predstáv. Boh ich musel vy�?ať z ich zabehaného spôsobu uvažovania – a keď sa to stalo, ich životy už nikdy neboli ako predtým.

V tejto chvíli sa môžete nachádzať v jednom z troch štádií svojho života: je možné, že ste tým svojim „momentom“ zatiaľ neprešli a Boh vás na�? postupne pripravuje mnohými dôležitými životnými skúsenosťami. Možno ste svoju tú chvíľu len nedávno zažili a vašim životom napĺ�?ate povolanie, ktoré ste prostredníctvom nej dostali. Alebo ste na sklonku svojej cesty a už ste zakúsili o čom hovoríme.

Sme povolaní k tomu, aby sme mali vzťah s Bohom, a týka sa to aj nášho zamestnania, do ktorého sme mnohokrát povolaní práve v takomto jedinečnom okamihu. Samozrejme, momentov, v ktorých sme odznova definovaní, môže byť niekoľko, a každý jeden z nich nás krok za krokom posúva po ceste, ktorú nám Boh predpripravil už pri stvorení sveta. Tajomstvo nádherného života leží práve v schopnosti každého človeka rozpoznať, kedy pred ním leží takáto chvíľa; pochopiť ju a naučiť sa kráčať smerom, v ktorom leží jeho konečný cieľ.

Po takomto okamihu už nikdy nebudete ako predtým. Modlite sa, aby vaše oči videli a vaše uši počuli Pána, keď do vášho života prinesie moment, v ktorom sa všetko zmení.

podľa Osa Hillmana

Takto hovorí Hospodin: Pretože si Sýrčania povrávajú: Hospodin je bohom vrchov, a nie bohom údolí! vydám ti do rúk celé toto množstvo, aby ste poznali, že ja som Hospodin.(1 Kráľovská 20, 28)

Kedykoľvek stojíme na vrchole kopca, všetko pod nami sa dá vidieť úplne jasne. Je to tá najlepšia pozícia, ak potrebujeme vedieť, čo leží pred nami. Niekedy si myslím, že by bolo najlepšie na vrchole kopca žiť, aby som vždy vedel, čo mám očakávať.

Boh nám niekedy dovolí dostať sa na vrchol. Jozefov prvý zážitok s takouto perspektívou sa udial, keď bol ešte mladý. Jeho otec Jákob ho v mnohých veciach uprednost�?oval. Dostal parádny kabát a snívali sa mu sny o jeho budúcnosti. Bol mladý, no už cítil, že jeho život má smer. Boh nám veľakrát dá obraz našej budúcnosti, a robí to preto, aby sme si ho mohli pripomínať vždy vtedy, keď príde obdobie skúšania viery hlboko v údolí.

Je to ale tak, že žiadna z kvalít, ktoré v nás Boh chce, sa nerodí, kým sme na kopci. Ovocie sa zasieva v údolí, a tam sa aj žne. Na úbočí kopca by nevyrástlo, musí sa urodiť v údolí. Boh je Bohom vrcholov, ale o to viac je Bohom údolí. Tam dolu je omnoho ťažšie vidieť, čo je pred nami, oblaky často všetko zakryjú a oslepia nás. Jozef sa ocitol práve na takom mieste – a doviedlo ho to k otázke, či na neho Boh jeho otca nezabudol. Aj Ježiš dúfal, že sa bude môcť vyhnúť údoliu, v ktorom mala byť preliata Jeho krv. Rovnaké údolie čaká na každého z nás (a väčšinou do�? vstupujeme neochotne), pretože len v �?om zažijeme Boha údolia a Jeho vernosť.

Keď sme ním ale prešli a vraciame sa, máme v rukách niečo, čo by sme inak neboli získali. Údolie rodí v našich životoch nesmierne množstvo ovocia a my tak dokážeme sadiť semiačka do životov iných. Boh naše skúsenosti z údolia nikdy nepremrhá. Ak mu tam dole ostaneme verní, otvorí sa v našom vzťahu s Ním dimenzia, v ktorú by sme predtým jednoducho neverili.

Ak vás Boh voviedol do údolia, vedzte, že je to miesto hojnosti a miesto skúšok. Práve tu Boh privedie do vášho srdca všetko, čo bolo doteraz vo vašom rozume – lebo poznanie má hodnotu jedine vtedy, ak sa stane súčasťou srdca. Ak ste v údolí, Boh tam niekde určite bude.

podľa Osa Hillmana

Hovoril som o tom, čomu som nerozumel, o veciach, ktoré mi boli príliš divné a neznáme.(Jób 42, 3b)

Ak na Zemi niekedy žil niekto, kto mal dôvod spochyb�?ovať Božiu lásku, bol to Jób. Prišiel o svoju rodinu, o zdravie, o majetok – v jedinom momente, naraz. Jeho priatelia ho navštívili len kvôli tomu, aby spochybnili jeho duchovný stav. Boh ale už predtým hovoril o Jóbovej integrite – a opísal ho hneď v úvode celej knihy ako „bezúhonného a úprimného“ (viď. Jób 1, 1). Preto žiadna z tragédií Jóbovho života nemala pôvod v jeho hriechoch.

Jób uznával a chápal právo Boha robiť mu so životom čo len chcel, no jedného d�?a to už nezvládol. A spochybnil Božie motívy.

Boh Jóbovi odpovedal, no inak, než by si Jób možno želal. Odpovedal niekoľkými otázkami, ktoré predstavujú fascinujúci a jedinečný spôsob, ktorým kedy Boh nejakého človeka karhal. O tri kapitoly neskôr Jób pochopí, že spochyb�?oval motívy Autora vesmíru, Autora lásky. Preto sa vystrie pred Bohom a predloží Mu svoju absolútnu nedostatočnosť: „Hovoril som o tom, čomu som nerozumel, o veciach, ktoré mi boli príliš divné a neznáme.“

Spochybnili ste už vo svojom živote Boha a to, čo robí?

Spochybnili ste kvôli okolnostiam vo vašom živote Jeho lásku? Kríž odpovie na každú našu otázku.

Namiesto m�?a tam šiel Jeho syn.

Ak by som bol hoci jediný na svete, spravil by to – a rád.

Naše konečné a obmedzené mysle nedokážu vždy obsiahnuť, pochopiť a prijať Jeho cesty. To si musíme odložiť na neskôr, na budúcnosť, kedy nadíde čas na chápanie. Teraz Mu potrebujeme zveriť svoj život.

Objímte Ho, keď je vám dobre i keď je vám ťažko.

podľa Osa Hillmana

Dvaja sa majú lepšie ako jeden, lebo majú odmenu za svoju námahu.(Kazateľ 4, 9)

Zistili ste už, že ak ste sami, ste neúplní? V minulosti som prechádzal niečím ako „obdobie boja“, a vtedy by ste sa museli naozaj snažiť, aby ste ma presvedčili, že niekoho vedľa seba potrebujem. Poznám len pár ľudí, ktorí sú ochotní to pripustiť, a mnohých, ktorí žijú tak, ako som žil ja. Nech je to ako chce, skôr či neskôr objavíme Božiu pravdu, ktorá hovorí o tom, ako potrebujeme iných.

Boh nás totiž vytvoril tak, aby sme potrebovali iných. Možno to nepochopíme, až kým nezlyháme – v práci, v manželstve, v blízkom vzťahu. Bez neustáleho prispievania iných do našich životov sme neúplní. Nezávislý duch je v Božích očiach jedným z najhorších hriechov, pretože je najvyššou formou pýchy. „Človek pýchou vyvoláva len spor, ale pri tých, ktorí si dajú poradiť, je múdrosť.“ (Príslovia 13, 10)

Boh každého z nás stvoril tak, že máme len niekoľko darov, nedal nikomu z nás všetky. Tak sa učíme závisieť od iných a pokorne im dôverovať vždy vtedy, keď dopĺ�?ajú to, čoho my máme málo.

Martin Luter chápal, že vo svojom živote potrebuje niekoho, kto dokončí prácu, ku ktorej bol povolaný. Vážil si priateľa, ktorý mu pomáhal reformovať cirkev tých čias. Od Melanchtona, už v mladosti vynikajúceho študenta, sa toho veľa naučil. Melanchton hovoril mnohými jazykmi a ako 21-ročný sa stal profesorom gréčtiny na Univerzite vo Wittenbergu. To všetko sa stalo 10 mesiacov po tom, ako Luter svoje známe tézy pribil na bránu kostola vo Wittenbergu. Protestantské hnutie 16. storočia tak vyformoval aj Melanchton vďaka svojmu štúdiu, spisom, morálnemu postoju a silnej viere. Luter a Melanchton boli nerozlučnou dvojicou a keď zomreli, boli pochovaní bok po boku.

Koho vložil Boh do života vám, aby vás doplnil? Možno vášho manžela. Možno blízkeho priateľa a možno obchodného partnera. Ak ste ho zatiaľ nenašli, určite neprestávajte hľadať toho, kto do vášho života môže hovoriť. A ak ho už máte, povedzte mu ako veľmi si vážite úlohu, ktorú vo vašom živote zohráva.

podľa Osa Hillmana

Nech hovoria o sláve Tvojho kraľovania a Tvoju moc nech zvestujú.
Aby hlásali synom ľudským Tvoje mocné skutky, nadmernú slávu Tvojho kraľovania. (Žalm 145, 11-12)

Ako dokážete zmerať do akej miery ste vo svojej službe Bohu efektívni – a mali by sme nad tým vôbec uvažovať? Raná cirkev obrátila svet prvého storočia hore nohami. Čím to bolo, že sa im tak darilo? Teológiou? Skvelými kazateľmi? Nejakým konkrétnym človekom, ktorý všetko zmenil?

Písmo na túto otázku odpovedá jednoznačne. Odpoveď sa nachádza v Božom srdci a je dosť jednoduchá. Boh túži po tom, aby sa Jeho povaha a moc odrážali v každom jednom človeku. Ak sa to deje, svet sa automaticky mení a práve vďaka tým, ktorí Jeho slávu odrážajú po celom svete.

Slúžime žiarlivému Bohu. Je Bohom, ktorý sa o svoju slávu nebude s nikým deliť. Všetky situácie, ktoré tvorí, tvorí tak, aby v nich ukázal svoju silu, a robí to odkedy stvoril človeka. Túži po tom, aby prostredníctvom m�?a a vás mohol ukazovať svoju slávu, aby všetci ľudia poznali Jeho „mocné skutky a slávu Jeho kraľovania“.

Apoštol Pavol tomuto princípu dobre rozumel: „…moja reč a moja káze�? nebola v presvedčivých slovách múdrosti, ale v dokazovaní Ducha a moci, aby sa vaša viera nezakladala na ľudskej múdrosti, ale na Božej moci“ (1 Kor 2, 4-5).

Ak vo svojom živote nevidíte odraz Božej slávy, musíte sa pýtať prečo to tak je. Sľúbil, že ak budeme kráčať v poslušnosti, svet Ho v nás uvidí.

podľa Osa Hillmana

Zaviedol ľud dolu k vode. Hospodin povedal Gideonovi: „Každý, kto jazykom chlípe vodu ako pes, toho postav osobitne; takisto každého, kto si kľakne na kolená, a tak bude piť.“ (Sudcovia 7, 5)

Postavili by ste sa proti stotisícovej armáde s tristo mužmi? Znie to šialene? Súhlasím. A presne toto sa stalo Gideonovi. Nezačalo sa to dobre, mal totiž len 10tisíc vojakov, no podľa Boha to bolo príliš veľa. Nedovolil Gideonovi začať boj, pretože aj pri takomto počte by stále existovalo pokušenie uveriť, že víťazstvo si vybojovali sami, vlastnou silou. Preto prikázal Gideonovi znížiť armádu až na tristo mužov. Takto by bolo úplne jasné, že o víťazstvo sa postaral práve Boh a nikto iný.

A toto je v Božom kráľovstve pravidlom – sláva musí patriť Jemu. „Daj teda verejne vyhlásiť ľudu: Kto sa bojí a chveje, nech sa vráti!“ Gideon ich rýchlo preskúšal, a odišlo dvadsaťdvatisíc mužov. Desaťtisíc ich zostalo.

Takže tu máme desaťtisíc vojakov a stále príliš mnoho. A Boh ponúka Gideonovi zaujímavý spôsob, akým vybrať tých posledných tristo. Privádza ich k vode a Hospodin mu hovorí: „Každý, kto jazykom chlípe vodu ako pes, toho postav osobitne; takisto každého, kto si kľakne na kolená, a tak bude piť.“ Prečo by práve toto malo byť dôležité? Vojaci, ktorí hltali vodu ako psy si uvedomovali nebezpečenstvo nepriateľa viac než tí, ktorí si k rieke kľakli. Tí prví boli v neustálom strehu a po celý čas sa dívali okolo seba. Ostatných už bolo ľahké oddeliť.

Ak sa máte vy a ja stať členom Božej elitnej jednotky, musíme byť celý čas pripravení na boj. Musíme byť vnímaví voči duchovnému nebezpečenstvu, ktoré nás obklopuje. Musíme sa naučiť robiť všetko, čo si žiada každodenný život a zárove�? rozlišovať, kedy nepriateľ našich duší obchádza okolo a hľadá si potravu. „Buďte rozvážni, bdejte! Váš protivník diabol obchádza ako revúci lev, hľadajúc koho by zožral“ (1 Peter 5, 8). Preto buďte v strehu a dávajte pozor na duchovné nebezpečenstvo okolo vás.