Štúdium Biblie

Nato Duch viedol Ježiša na púšť, aby ho tam diabol pokúšal. Ježiš sa postil štyridsať dní a štyridsať nocí, až napokon celkom vyhladol. Prišiel k nemu pokušiteľ a povedal: Ak si Syn Boží, rozkáž, aby sa z týchto kame�?ov stali chleby. On mu však odpovedal: Je napísané: “Človek bude žiť nielen z chleba, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst”.(Matúš 4:1-4)

Boh je skutočný. V dnešnej dobe majú ale ľudia rôzne predstavy o diablovi. Niektorí si myslia, že je to len obrazné pomenovanie, že ide len o nejaký negatívny princíp alebo niečo podobne neurčité. Niektorým sa môže spájať s rozprávkovými stvoreniami nazývanými čerti. Ale diabol je až príliš skutočný. O tom sa dozvedáme aj z 1. listu Petrovho 5:8, kde sa píše: “Váš protivník, diabol, obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zožral.” Ide o reálneho nepriateľa. Nie o negatívny princíp.

Je niekoľko vecí, ktoré si na začiatok musíme o diablovi uvedomiť. Ježiš pred farizejmi vyhlásil, že neprišiel liečiť zdravých ale chorých (Matúš 9:12). U diabla platí presný opak: nepotrebuje útočiť na tých, ktorí nemajú žiadny duchovný život. Nepotrebuje útočiť na tých, ktorí sú vo svojej viere vlažní (Zjav. 3). Ale o to viac sa snaží, keď sa aj my čo najviac snažíme žiť s Bohom. Vezmime si len ako príklad Jóba.

Vieme, čo sa Jóbovi stalo a akým spôsobom ho diabol pokúšal. Ale čo vlastne vieme o Jóbovi? Aký to bol človek? Biblia o �?om hovorí: “Bol to muž bezúhonný, úprimný, bohabojný a stránil sa zlého” (Jób 1:1). Bol dokonca taký bohabojný, že každý de�? prinášal obete nielen za seba, ale aj za svojich synov, “Lebo Jób si pomyslel: Možno sa moji synovia prehrešili a rúhali sa Bohu vo svojom srdci. Tak robieval Jób ustavične” (Jób 1:5).

Druhá vec, ktorú si musíme uvedomiť, je, že diabol nás pozná. Nepozná nás síce tak dobre ako Boh, ale pozná nás dosť dobre na to, aby nám ušil každé pokušenie na mieru a aby nás tak zasiahol na našom najslabšom mieste. Pozrime sa pre zmenu na Ježiša: “Nato Duch viedol Ježiša na púšť, aby ho tam diabol pokúšal. Ježiš sa postil štyridsať dní a štyridsať nocí, až napokon celkom vyhladol” (Matúš 4:1-2). A to bola chvíľa, kedy diabol zaútočil.

Je zaujímavé, že Ježiš sa postil štyridsať dní a štyridsať nocí. Podobne sa postili aj Mojžiš, keď bol pre Božie príkazania (Exodus 34:28) a Eliáš cestou na vrch Chóreb (1 Kráľ 19:8). Ale podstatné je, že diabol čakal. Nezasiahol po desiatich, dvadsiatich alebo tridsiatich d�?och. Zasiahol až po štyridsiatich, keď bol Ježiš fyzicky najslabší.

Čo všetko diabol využíva? Využíva naše emócie, bolesti z minulosti, našu pamäť, naše ambície a pýchu. Inými slovami, chce nás zničiť tak, že chce, aby sme uverili, že buď za nič nestojíme, že sme zlyhali, že náš život nemá význam, že sa nám pred očami rozpadol, alebo sme neporaziteľní a nikoho pre svoj život nepotrebujeme.

A tu sú ďalšie veci, ktorých si treba byť vedomí: Sú časy, kedy sme zhrešili alebo máme pocit, že sme od Boha ďaleko, alebo sme znechutení. Máme vtedy pocit, že sa “nemôžeme” modliť k Bohu. Ale v tom práve spočíva diablova taktika: nikdy sa totiž nepotrebujeme modliť tak veľmi, ako keď máme pocit, že sa “nemôžeme” modliť.

Ďalej, diabol má ambíciu robiť z dobrých vecí zlé: Ak napríklad v zbore majú ľudia túžbu žiť pre Boha, rásť vo viere a v počte, snaží sa spôsobiť rozdelenie zboru, dať ľuďom málo času na život s Bohom, na stretávanie sa, na komunikáciu. Nevidieť to, že nás všetkých Boh rovnako povolal na jeden účel a rovnako nás všetkých miluje.

Je to len pár myšlienok a toľko veľa by sa ešte dalo povedať. Okrem Biblie je dobrý zdrojom aj kniha C. S. Lewisa “Rady zkušeného ďábla”. To najpodstatnejšie je ale napísané v liste Efezanom 6:12: “Lebo náš boj nie je proti krvi a telu, ale proti kniežatstvám, proti mocnostiam, proti vládcom tohto temného sveta, proti duchom zla v nebesiach.” A preto ani nepomáha spoliehať sa na vlastnú silu. A preto nám Boh odporúča: “Posil�?ujte sa v Pánovi a v sile jeho moci. Oblečte si celú Božiu výzbroj, aby ste mohli obstáť proti úkladom diabla” (Efezanom 6:10-11).

Sme kresťania. Snažíme sa vytrvalo slúžiť Bohu. A to znamená problémy. “Váš protivník, diabol, obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zožral” píše 1 Peter 5:8-11, ale dodáva: “Vzoprite sa mu pevní vo viere, vedomí si toho, že také isté utrpenia doliehajú na spoločenstvo vašich bratov vo svete. Keď trochu potrpíte, Boh všetkej milosti, ktorý vás v Kristu Ježišovi povolal do svojej večnej slávy, vás zdokonalí, utvrdí, upevní a postaví na pevný základ. Jemu moc na veky vekov. Amen.”

Každý z nás zažije čas, keď sa necítime naplnení, rozmýšľame nad významom života. Poväčšine je to v časoch, keď sme unavení alebo sa stane niečo horšie (práca, rodina, zdravie, smrť blízkeho). Zisťujeme, že nás úspechy a privilégiá tohto sveta začínajú menej priťahovať a uspokojovať ako predtým. Trápi nás pocit, že chceme viac pracovať pre Pána v Cirkvi a vo svete. Už nie je naším cieľom len nehrešiť ale aj slúžiť Bohu, ako svetlo a soľ na tejto zemi. Čo urobiť s týmto pocitom, ako to zmeniť?

Čo potrebujeme k zmene doterajších hodnôt a významu života?

• chápať dôležitosť a túžbu po zmene - neodkladať, začať

• zistiť v čom sú moje dary a skutočná pridaná hodnota
• mať reálnu a konkrétnu predstavu (nedať si veľa ale niečo začať zodpovedne)
• podpora – Boh (modlitby) a priatelia
• plán
• kontrola a prehodnocovanie

Začni - ako?

Tí, čo stále plánujú raz niekedy schudnúť, ťažko začnú dlhodobo dosahovať výsledky alebo vôbec nezačnú chudnúť. Podobne je to so všetkými zmenami a predsavzatiami. Stále to odkladajú a mnohí z nich nikdy seriózne nezačnú.

Neodkladať – je potrebné chápať doležitosť zmeny – treba však na to dosť snahy. Niekto to nie je schopný urobiť až kým ho nevystrašia resp. neprinútia vážne okolnosti (napr.lekár). My však ako kresťania tiež nevieme kedy príde koniec nášho života, či naozaj splníme to niekedy. Veta typu “Urobím to neskôr, ..” je v konflikte s rozhodnutím dať svoj život Kristu.

Keď sme pri krste sľúbili zomrieť spolu s Kristom svojim túžbam, tak sme sľúbili mať Boha na prvom mieste a preto neochota zmeniť náš život na jeho slávu sa javí ako konflikt životnej identity.

Prinášaj ovocie

Kristus nás povolal aby sme prinášali ovocie: “… aby ste šli a prinášali ovocie” (Ev. podľa Jána 15:16).

Oslavujeme tým Boha - “Môj Otec je oslávený tým, že prinášate veľa ovocia a stanete sa mojimi učeníkmi…” (Ev. podľa Jána 15:8).

Bohu sa páči keď nesieme ovocie:

Aby ste žili, ako sa patrí vzhľadom na Pána, a páčili sa mu vo všetkom, tým, že budete prinášať ovocie všetkých dobrých skutkov a rásť v poznaní Boha. (Kolosanom 1:10)

V podobnej téme o prinášaní ovocia je i príbeh o figovníku:

Pri ceste videl figovník. Išiel k nemu, ale nenašiel na �?om nič, len lístie. Preto mu povedal: “Nech sa na tebe už nikdy neurodí ovocie.” A figovník hneď vyschol. (Ev. podľa Matúša 21:19)

Preto vám hovorím: Vám sa Božie kráľovstvo vezme a dá sa národu, ktorý bude prinášať úrodu Ev. podľa. (Ev. podľa Matúša 21:43)

Život vo viere je život osobnej zodpovednosti. Každý osobne je časťou tela a teda zodpovedný za pôsobenie cirkvi vo svete, každý podľa svojho daru. Rast zboru je vďaka Božej vôli a obetiam kresťanov, ktorí sú ochotní dať zo svojho života Pánu.

Všetko, čo je zdravé prirodzene rastie a tak i telo Kristovo, ak žije vo viere a láske tak prirodzene rastie. Duchovné zdravie každého kresťana je teda veľmi podstatné. Srdce a hlavu musia nasledovať ruky a telo inak telo nie je úplné. Veľa sa už napísalo o tom, že viera bez skutkov je mŕtva, ale tento koncept už poznáte.

Ak nič nerobíš, nič sa nestane

Keď čítame príbeh o Mojžišovi pomyslíme si, aký nezodpovedný bol, keď nechcel robiť, čo mu Boh kázal. My sa však môžeme ocitnúť v podobnej životnej situácii.

V istej knihe sa písalo, že ak vyzveš ľudí k záväzku skôr ich to pritiahne než odradí, a tak by teda i lídri v cirkvi nemali mať strach, dať veriacim zodpovednosť v jednotlivých oblastiach len zo strachu, že ich to odradí a odídu. Každý človek má túžbu niečím prispieť a slúžiť.

Využi, čo máš

Nezáleží na tom, koľko darov máš, ale koľko ich pre Boha využívaš. Nikdy by sme nemali byť sklamaní tým, že niekto má iné dary. Boh vo svojej múdrosti presne vedel, koľko kto bude pre akú službu potrebovať.

V Novom Zákone je príbeh o služobníkoch s rôznym počtom talentov. Nezáležalo na tom koľko mali darov, ale či ich zveľaďovali v službe Bohu – to bola zodpovednosť každého z nich. (Ev. podľa Matúša 25:14-30)

Mojou povinnosťou a mojím poslaním je uplat�?ovať to, k čomu mám vlohy, než to čo by som rád robil. Niekedy je nám ťažko veriť, že jednoducho máme niektoré dary a niektoré nie. Preto je často najdôležitejšie veriť hodnote darov, ktoré mám práve, nech už sú akékoľvek. A môžu to byť dar nad všetky iné.

Niekedy sa nám môžu zdať zanedbateľné, no pre Boha sú veľmi potrebné - ako napr. schopnosť počúvať, povzbudiť iných bratov a sestry. Nesnažme sa umelo svojím rozhodnutím vytvoriť niečo, čo Boh pre teba nikdy nechcel a určitým spôsobom tak nahrádzať Boha samotného. Úprimne teda zhodnocujme svoje talenty a slúžme Pánu s radosťou.

A ako zistím, v čom som talentovaný? Sú to tie veci, ktoré Boha tešia, veci, v ktorých nás iní povzbudzujú, tie, ktoré prinášajú úžitok.

Prečo to neide?

Je potrebné naučiť sa radovať sa z úspechu, no nebyť na �?om závislí. Je to jeden z postojov, ktorý sa budeme pri snahe o zmenu musieť naučiť.

Niekedy sme príliš unavení konať takúto službu, niekedy príliš sami, bez podpory. Ale často je problémom to, že nie sme ochotní zveriť sa do Božích rúk a hľadať viac poklady v nebi ako na zemi. Je ťažké vzdať sa našej istoty, možnosti vládnuť vo svojom živote a nechať veci v rukách Ježiša.

Je náročné vykročiť z „bezpečia“ zvereného autopilotu v našom živote. V overenom stereotype nachádzame zvláštny pokoj zdanlivého bezstarostia. Je však nutné prekonať to a vzdať sa istôt svetského plánovania a hodnôt. (O tom hovorí napr. Jakub 4:13-17.)

Bolo by zavádzajúce sľubovať, že ak bude Ježiš Kristus centrom nášho života všetko pôjde bez problémov a o nás bude napríklad aj finačné alebo zdravote postarané. Je podstatné, že máme istotu spasenia a lásku Boha vo všetkých jej aspektoch.

Keď som bol mladší absolvoval som skok bungee jumping. Je to celoživotná skúsenosť a sám dobre viem, aké ťažké je vzdať sa istoty mostíka a veriť, že lano, na ktorom skáčem je pevné. Niekto sa nikdy neprinúti k takémuto skoku v duchovnej oblasti, k skoku do plnej dôvery v Boha.

Tak, ako auto nemôže mať dvoch šoférov, ani náš život nemôže plynúť dvoma smermi (Ev. podľa Matúša 6:24). Aj toto je jeden z dôvodov, prečo to niekedy jednoducho nefunguje.

Niekedy sme pre zmenu tak nadchnutí a naraz si naberieme toľko aktivít, že to veľmi dlho nevydržíme. Je to to isté, ako jojo efekt pri chudnutí. Lepšie je chudnúť (naberať si povinností) postupne, než sa do toho vrhnúť zhurta a po čase byť znovu na začiatku.

Podobne je to s darmi. Ak sme zistili množstvo a konkrétnosť darov, skúsme začať niečím najdôležitejším a s najväčším prínosom. Zhodnoťme reálne, aby sme vedeli svoj sľub o službe udržať, a nie veľa nasľubovať a potom neplniť. Nielen okolie ale i nás samých by to potom poriadne znechutilo ak by sme ani spolovice neplnili naše plánované dary.

Službu plánujme na určité obdobie a potom prekontrolujme a prehodnoťme náš plán a realitu.

Je veľmi dôležité, aby sme hľadali oporu v Bohu skrze modlitbu a v Písme hľadali Jeho vôľu pre náš život. Dôležité tiež bude, aby sme vo svojom okolí našli blízkych veriacich, ktorí budú vedieť o našej snahe a budú nás v ťažkých časoch povzbudzovať. Najdôležitejšie je nájsť si dostatok času na objavovanie našich darov, určite nebudú stačiť hodiny ani týždne pre dostatočné preskúmanie.

Ak na to nemáš čas tak uber z iných aktivít, je veľmi pravdepodobné, že ak si nenájdeš čas teraz, tak možno nikdy ….

Snažme sa ako jednotlivci ale aj celkovo ako zbor slúžiť ľuďom. Pri snahe o zvestovanie evanjelia miesto vnucovania ideológie zvestovať evanjelium službou. Kľúčom k premene cirkvi je okrem vôle Boha aj osobná zodpovednosť každého z nás. Ochota k objaveniu darov a službe je však slobodné rozhodnutie každého z nás.

“Ide o to porozumieť sám sebe, zistiť čo si Boh skutočne praje, aby som robil … nájsť myšlienku pre ktorú môžem žiť a zomrieť.”Soren Kierkegaard

Mnoho vecí pominie, ale služba Bohu buduje poklady na nebi. Modlím sa aby sme mali odvahu žiť sny, ktoré do nás vložil Boh. Ježiš chce, aby sme mali veľkolepý život nie malý a obmedzený, chce aby sme mali život nabitý významom.

Aj tvoje rozhodnutie môže ovplyvniť životy desiatok, stoviek a možno tisícov ľudských životov.

V našej kultúre počujeme veľa o Ježišovej matke Márii. Počujeme o nej v skutočnosti omnoho viac než o ktoromkoľvek z Ježišových učeníkov aj napriek tomu, že nenapísala žiadnu z kníh Biblie a spomína sa na menšom počte miest ako napríklad Pavol, Peter, Jakub alebo Ján. Prečo sa vlastne o Márii toľko hovorí?

Ponúka sa jednoznačná odpoveď: lebo bola Ježišovou matkou. Je práve toto dôvodom, prečo by sme o Márii mali hovoriť? Ženy, ktoré sme si doteraz spomínali, boli výnimočné tým, čo spravili: Rút prešla viac než musela; Anna dala najcennejšie, čo mala. Ešte aj Ester, ktorá z nich mala najvýznamnejšie postavenie, sme si nespomínali preto, že bola kráľovnou, ale preto, že verila Bohu. Rovnako aj Mária – áno, bola Ježišovou matkou. Ale v slovách Ježiša: “Kto je moja matka a kto sú moji bratia? Ukázal rukou na svojich učeníkov a riekol: Hľa, moja matka a moji bratia! Lebo každý, kto koná vôľu môjho Otca, ktorý je v nebesiach, ten mi je bratom, sestrou i matkou” (Matúš 12:48-50). Mária musela mať niečo iné, prečo je hodné spomenúť ju.

Je to vlastne trochu krátkozraké, keď sa dívame na Máriu ako na Ježišovu matku, ktorú staviame na piedestál a nechávame si zastrieť zrak týmto holým faktom. Úplne pritom zabúdame na jej ľudskú stránku. A úplne zabúdame na slová vyslovené Pavlom, že Boh je hrnčiar, ktorý má moc určiť jednu nádobu na vznešený účel a inú na obyčajné použitie (Rimanom 9:21)? A Boh si vyberá rozvážne. Mali by sme sa preto spýtať, prečo si Boh vybral práve Máriu na to, aby bola Ježišovou matkou?

Odpoveď sa ukrýva už na prvom mieste Markovho evanjelia, kde sa Mária spomína.

“V šiestom mesiaci poslal Boh anjela Gabriela do galilejského mesta Nazareta, k panne, zasnúbenej mužovi menom Jozef, z domu Dávidovho. Meno panny bolo Mária. Keď vošiel k nej, povedal: Raduj sa, naplnená milosťou, Pán s tebou. Ona sa zarazila nad jeho rečou a rozmýšľala, čo tento pozdrav znamená. Anjel pokračoval: Neboj sa, Mária, našla si milosť u Boha. Hľa, počneš, porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. On sa bude volať synom Najvyššieho a Pán, Boh mu dá trón jeho otca Dávida. Bude kraľovať nad Jákobovým domom naveky a jeho kráľovstvu nebude konca. Mária však odvetila anjelovi: Ako sa to stane? Veď ja nepoznám muža. Anjel jej odpovedal: Duch Svätý zostúpi na teba a zatôni ťa moc Najvyššieho, preto to sväté, čo sa narodí z teba, bude sa volať Božím Synom. Pozri, tvoja príbuzná Alžbeta, ktorú považovali za neplodnú, tiež počala vo svojej starobe syna a je už v šiestom mesiaci, aj keď o nej hovorili, že je neplodná, lebo u Boha nič nie je nemožné. Na to Mária odpovedala: Som Pánova služobnica, nech sa mi stane podľa tvojho slova. A anjel od nej odišiel.” (Lukáš 1:26-38)

Ester, o ktorej sme hovorili minulý týžde�?, bola postavená pred dôležité rozhodnutie – bolo na nej, čo si zvolí. Mária túto možnosť nemala. Bola postavená pred hotovú vec. Nešlo o to, ako sa rozhodne ale ako zareaguje. A ona reagovala slovami: “Som Pánova služobnica, nech sa mi stane podľa tvojho slova.” Aj keď musela byť z anjelových slov poriadne zarazená, reagovala pokojne a s pokorou. Podriadila sa Pánovi. Nehľadala vlastnú cestu. Nehľadala výhovorky, ako napr. Mojžiš, keď ho Boh posielal vyviesť Izrael z Egypta (2 Mojžiš 3:10-11). Jednoducho poslúchla.

Aké vzdialené je to od reality, ktorú každý de�? prežívame: ak máme dieťa, povieme mu, choď a sprav a koľkokrát sa stane, že bez odvrávania poslúchne? Ale aj sami sme na tom podobne. Kto z nás poslúchne Boha, keď nás posiela niekam, kam nechceme ísť? Kto z nás odolá pokušenia reptať, frflať, sťažovať sa, keď nás Boh povoláva do ťažkých vecí, na ktoré zdanlivo nemáme čas a už vôbec nie chuť. Ale Mária nám ukazuje, že to nie je o chuti. Je to o pokore.

Je to aj o tom, čo spravil Ježiš. Počas svojich posledných hodín sa modlil v getsemanskej záhrade: “Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich. Avšak nie ako ja chcem, ale ako ty” (Matúš 26:39). A ďalej je o �?om napísané: “stal sa poslušným až na smrť, a to na smrť na kríži. Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno nad každé meno…” (Filipanom 2:8).

Aj Mária vedela, že pokora je tou správnou cestou. Poznala Písmo a vedela, že Boh “pokorných vedie podľa práva, pokorných vyučuje svojej ceste” (Žalm 25:9). Taktiež poznala verše z Prísloví o tom, že “vysmievačom sa vysmieva, ale pokorným dáva milosť” (Príslovia 3:34) a že “pýcha prichádza pred skazou a namyslenosť ducha pred pádom” (Príslovia 16:18), čo je biblická múdrosť, ktorú sme si aj my prisvojili ako ľudovú.

A v tom duchu sú aj jej slová, keď prichádza k Alžbete: “Velebí moja duša Pána a môj duch zajasal v Bohu, mojom Spasiteľovi, že zhliadol na poníženosť svojej služobnice. … rozohnal namyslených, čo sa povyšovali zmýšľaním srdca; mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených” (Lukáš 1:46-52).

Koľko ľudí by vyslovilo takéto slová? Ak by vedeli, že sa im narodí Boží Syn, koľkí by sme sa vedeli pokoriť natoľko, aby sme priznali chválu Bohu? A koľkí by sme si minimálne začali o sebe namýšľať, že na nás určite niečo musí byť výnimočné, keď si nás Boh vybral. A to by bol začiatok pádu.

Treba však ešte povedať, že s pokorou je to ako s vierou. Aj pokora sa totiž ukazuje v konaní človeka. K čomu teda viedla pokora Máriu?

Po Ježišovom narodení, keď prišli pastieri pokloniť sa novonarodeného Kristovi a rozprávali im o tom, čo im bolo zvestované anjelmi, “všetci, čo to počuli, divili sa tomu, čo im rozprávali pastieri. Ale Mária si všetky tieto slová zachovala v srdci a premýšľala o nich” (Lukáš 2:18-19). Podobne aj po tom, čo sa Ježiš stratil a našli ho až po troch d�?och v chráme ako diskutuje s učiteľmi zákona: “Keď ho zbadali, stŕpli od údivu a jeho matka mu povedala: Dieťa moje, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec a ja sme ťa s úzkosťou. On im odpovedal: Ako to, že ste ma hľadali? Či ste nevedeli, že sa mám zaoberať tým, čo patrí môjmu Otcovi? Ale oni tento výrok nepochopili”, predsa však “jeho matka však uchovávala všetky jeho slová vo svojom srdci” (Lukáš 2:48-51).

Čas, ktorý je tu použitý, nám naznačuje, že Mária tieto slová zachovávala v srdci a premýšľala o nich znovu a znovu. Jej pokora ju viedla k tomu, že veľmi pozorne sledovala udalosti, ktoré možno v danom čase nedokázala pochopiť, ale ukladala si ich vo svojom srdci, až kým tieto veci raz zapadli do seba a dali zmysel.

Premýšala o slovách, ktoré jej zvestoval anjel (Lukáš 1:26-38). Premýšľala o pozdrave, ktorým ju privítala Alžbeta (“Požehnaná medzi ženami a požehnaný plod tvojho života! … Hľa, len čo mi v ušiach zaznel tvoj pozdrav, od radosti sa pohlo dieťa v mojom živote. Blahoslavená, ktorá uverila, lebo splní sa, čo jej oznámil Pán” Lukáš 1:41-45).Premýšľala o slovách, ktoré jej priniesli pastieri (Lukáš 2:15-20). Premýšľala o slovách proroka Simeona, ktorý pri predstavení Ježiša v chráme povedal: “Teraz prepúšťaš v pokoji svojho služobníka, Pane, podľa tvojho slova, lebo moje oči videli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národdov, svetlo na zjavenie pohanom a slávu Izraela, tvojho ľudu” (Lukáš 2:25-35) i o slovách prorokyne Anny, ktorá “velebila Boha a rozprávala o dieťati všetkým, čo očakávali vykúpenie Jeruzalema” (Lukáš 2:36-38) A bezpochyby si ukladala do srdca ďalšie udalosti: to, ako ich Boh zachránil pred vyvražďovaním detí, keď im prikázal, aby na čas išli do Egypta (Matúš 2:13-23). Premenenie vody na víno na svadbe v Káne (Ján 2:1-10).

Píše sa, že “nijaký prorok nie je vzácny vo svojej otčine” (Lukáš 4:24). Aj to je otázka pokory. Ľudia, s ktorými ste vyrastali, majú väčšinu veľmi silnú predstavu, že vás poznajú a nepotrebujú vás už ďalej spoznávať. A tak, ak nemajú pokoru, ak nie sú ochotní skúmať veci, ak si vopred povedia: “Veď toho už dávno poznám”, oveľa ľahšie človeka zavrhnú.

Mária bola iná. Jej pokora ju priviedla k viere. Jej pokora jej dovolila, aby sledovala Ježišov život bez predsudkov. Aby mala oči otvorené a učila sa od toho, ktorému dala život. Aj vďaka tomu sa o Márii (a aj Ježišových bratoch) píše, že bola prítomná medzi ostatnými veriacimi, ktorí sa spolu modlili po Kristovom vzkriesení (Skutky 1:14).

Čo v tomto všetkom môžeme vidieť? Ak Pavol písal o Ježišovi, že “hoci mal Božiu podobu a svoju rovnosť s Bohom nepovažoval za ulúpenú, zriekol sa tejto hodnosti, keď vzal na seba podobu otroka… ponížil sa…” (Filipanom 2:6-8), o Márii by sme mohli povedať, že hoci bola Ježišovou matkou, nikdy si nenárokovala výsostné postavenie, ale v pokore a v tichosti sa učila, vďaka čomu ju Boh priviedol k pravému poznaniu Krista (o zhruba 30 rokov neskôr).

Pokora sa v dnešnej dobe veľmi nenosí. Dnes sú našimi hrdinami “ambiciózni” ľudia, ktorí sa ženú za svojím cieľom a nezastavia sa, až kým sa tam nedostanú. No možno nahá�?ajú nesprávny cieľ. A možno im ich “ambicióznosť” zatienila oči. Možno aj sú ľudia, ktorí sa im snažia prehovoriť do života, ale oni sú príliš tvrdohlavý. Nepoznajú pokoru.

“Pokorte sa pred Pánom a povýši vás” (Jakub 4:10). A Peter hovorí: “Pokorte sa teda pod mocnú ruku Božiu, aby vás časom Boh povýšil” (1 Peter 5:6). To je to, čo má platiť pre nás. Mária si to vzala za svoje. V pokore prijímala od Pána, čo jej nadelil. Sledovala, ukladala do srdca a premýšľala. A Pán ju povýšil.

cyril@studiumbiblie.sk

Esterin príbeh

V Biblii sa nachádzajú dve knihy, ktoré sú venované výlučne ženám. Jednou z nich je kniha Rút, o ktorej sme sa rozprávali pred dvoma týžd�?ami, a druhou kniha Ester. Tá sa nachádza za knihou Ezdráša a Nehemiáša (ktoré v pôdovných hebrejských Písmach tvoria jeden celok, lebo pojednávajú o jednej udalosti). A hoci je kniha Ester umiestnená až za týmito knihami, v skutočnosti im svojim dejom predchádza.

Dej tejto knihy sa odohráva za perzského kráľovstva, ktoré sa zásluhou kráľa Dáriusa stalo svetovou veľmocou, a sústredi sa na mesto Súsa (Šúšan), ktoré rovnako ako Perzepolis, leží v súčasnom Iráne.

Za vlády kráľa Xerxesa (tu nazývaného aj Ahasvér) dôjde k incidentu medzi kráľom a kráľovnou Vaští, ktorú napokon kráľ na radu svojich poradcov zosadí z trónu pre neuposlúchnutie jeho príkazu (ako výstrahu ženám v celom kráľovstve – viď Ester 1:17-19). Na jej miesto má dosadnúť nová kráľovná, na miesto ktorej kráľ vypíše, v dnešnej reči, konkurz.

Kráľovnou sa stáva Ester, vychovaná v dome svojho strýka Mordochaja. Tomu sa podarí zachrániť kráľovi život, keď sa dozvie o sprisahaní, ktoré sa chystá. Akosi sa na�?ho ale v danej chvíli zabudne a kráľ vyzdvihne do vyššej pozície Hámana. Tomu stúpne pýcha do hlavy, a keď sa mu Mordochaj odmieta pokloniť, rozhodne sa potrestať za to aj celý jeho národ. Dá preto podpísať kráľovi zákon, nariaďujúci vyhubenie židov, z dôvodu, že “jestvuje jeden národ, ktorý je rozptýlený a predsa oddelený medzi národmi vo všetkých provinciách tohto kráľovstva. Ich zákony sú odlišné od zákonov všetkých národov, ani kráľovskými zákonmi sa nesprávajú, takže pre kráľa nie je výhodné nechať ich na pokoji” (Ester 3:8).

Čo teraz?

Zákon bol podpísaný, preložený do jazykov jednotlivých národov, ktoré boli súčasťou perzskej ríše, a rozoslaný. Čo sa dalo robiť ďalej? Kráľov zákon bol nezvratný (Ester 8:8; Daniel 6:9). Celý židovský národ sa dostal do zdanlivo neriešiteľnej situácie. Malo ešte význam sa do niečoho púšťať? Alebo mala Ester radšej mlčať a dúfať, že sa o nej nikto nedozvie, že aj ona patrí do tohto národa? A bol tu ešte jeden háčik – nikto, kto by sa priblížil ku kráľovi vo vnútornom nádvorí bez jeho pozvania (ani samotná kráľovná!) nemal ostať žiť. “Iba keď kráľ k nemu vystrie svoje zlaté žezlo, zostane nažive. A ja som už tridsať dní nebola zavolaná, aby som vošla ku kráľovi,” dodáva Ester (4:11).

Mordochaj bol veľmi múdry muž, ktorý veril Bohu (a pravdepodobne v takomto duchu vychoval aj Ester). Jeho odpoveď je pre nás prekvapivá, možno až šokujúca. Neprosíka so slzami v očiach. Nehovorí: “Ty si naša jediná nádej.” Rozmýšľa triezvo a verí v Boha. Posiela Ester takýto odkaz: “Ak budeš v tejto chvíli mlčať, úľava a záchrana príde židom z inej strany… A kto vie, či si nebola vyvolená na kraľovanie práve pre takú chvíľu, ako je táto?” (4:14).
“A Ester povedala, aby odpovedali Mordochajovi: Choď, zavolaj všetkých židov, ktorých nájdeš v Šúšane, a postite sa za m�?a: nejedzte ani nepite za tri dni, vo dne ani v noci. I ja a moje dievčatá sa budeme takto postiť. A potom pôjdem ku kráľovi, i keď to nie je v súlade so zákonom. A keď zahyniem, nech zahyniem” (4:15-16).

Všimnime si rozdiel medzi Ester a Petrom. Učeníci videli ako sa k nim niekto v noci približuje po vode a zľakli sa. “Ježiš však hneď prehovoril k nim: Vzmužte sa, ja som, nebojte sa! Peter mu povedal: Pane, ak si to ty, rozkáž mi prísť k tebe po vode. Odpovedal mu: Poď! I vystúpil Peter z lode, chodil po vode, a šiel k Ježišovi. Ale vidiac, že je vietor, začal tonúť a vykríkol: Pane, zachrá�? ma!” (Matúš 14:27-30).

Peter sa sám a, možno povedať, svojvoľne chopil iniciatívy. Rýchlo sa nadchol. Vystúpil z lode, ale jeho viera a odhodlanie neboli dostatočne silné. Preto, keď prišiel vietor, jeho viera vyhasla a on sa začal topiť.

V čom vlastne v tej chvíli spočívala jeho viera? Keby mal pred očami toho Ježiša, ktorého videl ako uzdravuje mnohých chorých (vrátane jeho vlastnej testinej), ako sýti zastúpy, ako tíši búrku, Peter by istotne nezačal pochybovať. Ale obraz vetra pred jeho očami bol silnejší, ako obraz Krista.

Ester na tom bola naopak. Hoci jej hrozilo väčšie nebezpečenstvo a hoci Boh fyzicky nestál po jej boku, určite si spomenula na toho, ktorý už predtým zachránil jej národ, keď ho vyviedol z Egypta. Ktorý dal jej národu zem kanaáncov. Ktorý prostredníctvom sudcov mnohokrát oslobodil židov spod nadvlády. Poznala Boha, a preto mu verila. Verila, že pomôže aj jej.

A narozdiel od Petra, sa nevrhla do ničoho bezhlavo. Najprv zvážila rozumnosť Mordochajových slov. Potom konala – v tom správnom poradí. Najprv šla za Bohom a postila sa, až potom išla za kráľom. Je to pre nás veľký príklad a napomenutie, aby sme aj my vo všetkom išli najprv za Bohom.

Boh sa odvďačil Ester aj Mordochajovi za ich vernosť a odhodlanie. Otázkou je však znovu, čo by sme na jej mieste spravili my? Tak ako sme sa pred dvoma týžd�?ami pýtali: Išli by sme ako Rút, ktorá nemusela ísť? Alebo pred týžd�?om: Dali by sme to najdrahšie, ako dala Anna? Tak aj teraz: Verili by sme Bohu tak, ako mu verila Ester?

Bez viery sa nemožno zapáčiť Bohu

V liste Hebrejom sa píše, že “bez viery sa nemožno zapáčiť Bohu” (Hebrejom 11:6). Biblia to znovu a znovu potvrdzuje. Bolo totiž 12 špiónov, ktorí išli na obhliadku kanaánskej krajiny, no z nich len dvaja sa Bohu zapáčili (Józue a Káleb), pretože uverili, že Boh má moc dať im túto zem do rúk a takto tíšili ľud: “Ak bude mať Hospodin v nás záľubu, dovedie nás do tejto krajiny a dá nám ju… Odišla od nich ochrana, ale s nami je Hospodin. Nebojte sa ich!” (4. Mojžiš 14:6-9)

“Vierou padli múry Jericha…”, hovorí ďalej Biblia (Hebrejom 11:30). To, čo Boh povedal ľuďom, mohlo znieť ako bláznovstvo: “Obkľúčte mesto; nech raz obídu mesto všetci bojovníc; to rob po šesť dní. Sedem k�?azov nech ponesie sedem trúb z baraních rohov pred truhlou Hospodinovou. V siedmy de�? obíďte mesto sedemkrát a k�?azi nech zatrúbia na trúbach. Keď budú dlho trúbiť na rohoch a počujete zvuk trúb, všetok ľud nech vykríkne veľkým bojovým pokrikom; vtedy sa zrútia mestské hradby a ľud vystúpi hore, každý rovno vpred” (Józue 6:3-5). Józuovo víťazstvo bolo víťazstvom viery.

Podobne to bolo aj v prípade Gideóna, ktorému Boh povedal: “Primnoho ľudu je pri tebe, než aby som im vydal Midjáncov do rúk; Izrael by sa mohol vyvyšovať nado m�?a a povedať: Moja moc ma zachránila” (Sudcovia 7:2). A z pôvodných tridsaťtisíc nechal Gideónovi len tristo bojovníkov. Ale nechal mu aj prísľub: “S tristo mužmi… vás zachránim a vydám ti Midjáncov do rúk” (Sudcovia 7:7).

Víťazstvom viery bol aj Dávidov boj s Goliášom, ktorý svojím vzrastom nahá�?al strach celej izraelskej armáde a štyridsať dní nenašiel nikoho, kto by sa mu postavil zoči-voči (1. Samuel 17:1-16). Zo všetkých zhromaždených izraelských vojakov nikto nemal dosť viery. Až keď prišiel Dávid za svojimi bratmi do tábora so zásobami jedla, až vtedy našiel Goliáš premožiteľa. “Ty prichádzaš ku mne s mečou, s kopijou a so štítom,” hovorí Dávid, “ale ja idem k tebe v mene Hospodina mocností, Boha šíkov izraelských, ktorého ty si potupoval. Dnes ťa Hospodin vydá do mojich rúk…” (1. Samuel 17:45-46).

Podobne ako Káleb a Józue, podobne ako Gideón, podobne ako Dávid, Ester videla celú situáciu vierou. A hoci videla nebezpečenstvo, nezhrozila sa pred ním. Verila Bohu a konala svojou vierou.

A čo my?

A ako je to s nami? Veríme viac Bohu, než tomu, čo vidia naše oči?

Bez viery sa ani my nemôžeme Bohu zapáčiť. A naša viera nie je v ničom tak zjavná ako v našich skutkoch. Veď aj Jakub nás pobáda: “Tak aj viera, ak nemá skutkov, je mŕtva.” A dodáva: “Ale povie niekto: Ty máš vieru a ja mám skutky! — Ukáž mi svoju vieru bez skutkov. A ja ti zo svojich skutkov ukážem svoju vieru” (Jakub 2:17-18). Práve tak, ako Ježiš povedal: “Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane!, vojde do kráľovstva nebeského, ale kto činí vôľu môjho Otca nebeského” (Matúš 7:21).

Viera nie je o tom, čo hovoríme, ale o tom, čo robíme. V knihe Ester sa nespomína ani raz Boh (zatiaľ čo perzský kráľ sa spomína asi stopäťdesiatkrát), no napriek tomu je v tejto knihe očividná Esterina a Mordochajova viera v neho a v jeho moc. A je zjavné aj to, že Boh ich nesklamal, ale skôr naopak: Ich víťazstvo bolo omnoho väčšie, než sa mohli predtým nazdať: “Židom svitlo svetlo a radosť, veselosť a pocta. V každej provincii i v každom meste, všade, kam preniklo kráľovské slovo a jeho zákon, mali židia radosť a veselosť, hostiny a dobré dni. Mnohí z národov tých krajín sa pridávali k židom, lebo doľahol na nich strach pred židmi” (Ester 8:16-17).

“Spravodlivý z viery bude žiť,” (Abakuk 2:4) píše prorok Abakuk. A tá viera bude badateľná aj v našich životoch. Bude viditeľná na ovocí, ktoré prinášame. Ak mnoho veríme, mnoho sa stane. Lebo neveríme sebe, ako to káže svet, ale veríme Bohu, o ktorého moci vieme z Biblie.

To, že Ester konala svojou vierou, v prvom rade zachránilo židov pred vyhubením. Nepriamo to však znamenalo aj to, že ľudia mali báze�? pre týmto národom. A svojím pôsobením Ester pravdepodobne aj pripravila cestu pre Nehemiáša, ktorý dal opraviť múr Jeruzalema o pár desiatok rokov neskôr, za vlády jej nevlastného syna Artaxerxesa I.

Aj naše konanie má svoje následky. Ak konáme vierou, páčime sa Bohu a on nás použije na veľké veci: cirkev bude rásť, ľudia budú spoznávať Boha, smútiaci sa stanú radujúcimi. Budeme stromom prinášajúcim dobré ovocie. Otázkou je len, či v sebe máme dosť viery – ako Ester – alebo sme, ako Peter vtedy na lodi, nezrelí a nepripravení dôverovať Bohu, hoci vieme, aký je mocný.

cyril@studiumbiblie.sk

Tento text sa zaoberá príbehom opísaným v 1. knihe Samuleovej, 1. kapitole. Nikde ho tu celý neuvádzame, no vhodné by bolo, keby ste si ho pre lepšiu predstavu prečítali. - 1 Samuel 1:1-18

Situácia okolo Anny, historické pozadie

V prvých kapitolách 1. knihy Samuelovej nachádzame príbeh Elkána a Anny – Samuelových rodičov. Elkána – Samuelov otec – mal dve ženy, v tom čase zrejme nič nezvyčajné. Tieto boli Anna a Peninná. Peninná mala deti, no Anna bola bezdetná – neplodná.

Príbeh sa odohráva v Kanáne, v pohorí Efrajim. Elkána každoročne dochádzal to vtedajšej „metropoly“ Šílo, kde mali Izraeliti postavený svätostánok. K�?az Éli a jeho synovia mali vo svätostánku k�?azskú službu a samotný Éli odtiaľ riadil celý Izrael (40 rokov).

Anna prosí o dieťa (a sľubuje)

Anna túžila po dieťati a veľmi sa tým trápila. Často plakávala, nejedla alebo nepila. Prosila Boha, aby jej dieťa dal. Raz, keď boli v Šíle, Anna išla do chrámu a prosila Boha tam. Dokonca sľúbila, že ak jej Boh požehná synom, ona svojho syna odovzdá jemu. Modlila sa dlho a keďže pri modlitbe iba otvárala ústa a nevyslovovala slová nahlas k�?az Éli, ktorý ju pritom videl si myslel, že je opitá. Ona mu však vysvetlila, že opitá nie je, iba si „vylieva dušu pred Hospodinom“. Éli jej požehnal, nech jej Boh splní to, o čo prosila.

Narodenia Samuela (a Anna sľub dodržiava)

A keď si teraz vybavíte napríklad príbeh Abraháma a Sáry, ktorí boli na dieťa už pristarí, nemôže rozprávanie pokračovat inak ako: „Anna zakrátko otehotnela a porodila syna..“. A samozrejme, že tak to aj pokračuje. Boh je mocný a keby sa mal dokázať tým, že by päť krát za sebou spravil niečo veľmi nepravdepodobné, spravil by to aj šiesty či siedmy krát.

Anna porodila chlapca a pomenovala ho Samuel – čo znamená „Vyprosila som si ho od Hospodina“. Vtedy mala Anna to, čo od Boha požadovala a mohla šťastne svoje dieťa vychovávať. Veď prečo by si mala spomínať na sľub, ktorý by jej tak skoro jej vyproseného syna zobral? Ona však takto nepremýšľala, alebo ak jej aj niečo podobné napadlo, nekonala tak. Odkojila svojho syna, vzala býčka (a ešte nejaké veci na obetu) a so slovami chváli svojho syna Bohu odovzdala. Alebo skôr darovala. Samuel mal svoj život zasvätiť Bohu, vychovávaný k�?azom Élim.

Hriechy synov Éliho a Samuel sudcom

Tu by som síce mohol zastať a posunúť sa ďalej, ale je zaujímavé vedieť, čo sa so Samuelom potom stalo. Éliho synovia neboli práve najlepší nasledovníci tak dôležitej osoby akou bol ich otec a Bohu sa nepáčilo ako zneužívali svoju k�?azskú službu. Prvá kniha Samuelova hovorí, že „Synovia Éliho však boli naničhodníci, nebrali ohľad na Hospodina ani na k�?azské práva pred ľudom.“ (1 Sam 2:12-13). Za tým nasleduje popis toho, ako zneucťovali službu a kapitola pokračuje:

1 Sam 2:22-26

A za tým stať, v ktorej Boh vyčíta Élimu, že si kedysi na túto službu vyvolil práve jeho a jeho rod, no on „synov svojich si viac uctil ako m�?a [Boha]“, hovorí mu, že on a jeho synovia zomrú v jeden de�? a na jeho miesto povoláva Samuela. Tak sa Samuel stáva jedným z najznámejších sudcov Izraela, ktorý svoj národ obracia späť k Bohu.

Anna – dala to najcennejšie, čo mala

Celý tento príbeh však rozoberáme kvôli Anne. Mať dieťa a vychovávať ho je asi jedna z najväčších úloh v živote človeka – či už muža alebo ženy. Veď inak by sme tu ani my neboli. Boh hovorí: „Ploďte a množte sa, napl�?te zem..“ (Gen 1:28). Ako mohla asi Anna túžiť po synovi? Podstatné ale je práve to, že syna dostala a dokázala sa ho vzdať. Vzdať v prospech toho, ktorý jej to umožnil, v prospech Boha.

Skúste si predstaviť samých seba v podobnej situácii. Túžili by ste napríklad po krásnom útulnom dome. S krásnym výhľadom, v pokojnej oblasti, zariadený podľa predstáv. Dom, v ktorom by ste mohli… a vlastnie nie – ktorý by ste potom darovali svojej mame. A to je len dom. Dom nikdy nebude syn.

Na takéto niečo jej určite nestačila „len“ silná viera. Potrebovala vieru, ktorá hýbe celým svetom okolo nás, vďaka ktorej je Boh schopný konať skrze nás veľké veci. Veci veľké, ako tie, ktoré sú zapísané v Biblii. Ako príbeh Anny.

Ako musela Anna milovať svojho syna, keď sa jej narodil. Bol splnením jej vôle, jej vytúženým dieťaťom. Ako Anna asi milovala svojho syna? Určite nie viac ako svojho Boha.

Jedna z najťažších vecí, ktoré od nás Boh chce, je milovať Ho nado všetko. Viac než svoje záľuby, viac než svoju kariéru, viac než vzťahy, viac než rodinu, životného partnera, viac než svoje deti, či samého seba. Anna by o tom určite vedela dobre rozprávať, no rozprávať o tom viem aj ja – ťažšie sa to žije. Takáto láska so sebou nesie všetko. Oddanosť najoddanejších božích služobníkov, vieru najväčších vodcov, múdrosť najväčších prorokov. Radosť, keď dávame Bohu to najcennejšie, čo máme.

1 Sam 2:1-10

Rút prešla dve míle, a čo Anna?

Hrdinkou predošlého príbehu bola Rút, ktorá sa rozhodla ísť so svojou svokrou aj napriek tomu, že nemusela. Rozhodla sa starať sa o �?u, byť po jej boku, kedykoľvek ju bude potrebovať, žiť tam, kde bude ona žiť a nakoniec zomrieť tam, kde ona zomrie. Aj napriek tomu, že od nej sama svokra žiadala práve opak. „Prešla dve míľe.“

Keď som hľadal vhodný novozákonný verš k Anne nachádzal som v evanjeliách rôzne príbehy týkajúce sa dávania a obetovania sa (žena, čo dala posledné dve mince – Lk 20 či bohatý mládenec, ktorý nebol schopný vzdať sa svojho majetku – Mt 19); príbehy matiek, ktorých synovia mali priamu účasť na božích plánoch (Mária, matka Ježišova, Alžbeta, matka Jána Krstiteľa) a ich životy sú podobné tomu Anninmu, no nebol som schopný vybrať vhodný verš. Nie, že by to tématicky nesúviselo, alebo niečo podobné, no prosto to nebolo ono. V skutočnosti, najvhodnejší verš som našiel, keď som prestal hľadať.

„Lebo tak Boh miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna…(aby nik nezahynul, ale aby večný život mal každý, kto verí v neho.)“ - Ján 3:16

Verš, ktorý hovorí o celom novom zákone, o zmluve, ktorú žijeme – príbeh Boha, ktorý sa vzdal svojho syna a poslal ho vykonať to, na čo bol predurčený.

Záver

Tak, máme príbeh ženy, ktorá je nám svojim správaním príkladom do života. Možno sa ani nemusí jednať o naše dieťa a možeme sa nechať inšpirovať a konať tak ako Anna, tak ako Boh.

Dôležitá je ale aj to, čo vidíme nielen na tomto príbehu, ale aj na mnohých ďalších zapísaných v Biblii –– Boh od nás chce práve veľké veci. Veľké veci v našich životoch máme zasvätiť jemu. Tisíckou malých nenahradíme jednu veľkú tak, ako tisíc modlitieb o spasenie nenahradí krst.

To, aby ste nezabúdali aj na malé veci hovoriť nebudem. Ak totiž Bohu odovzdáme veľké veci, malé pôjdu tiež.

matus@studiumbiblie.sk

Aj keď nie je zvyčajné počuť ženu kázať (aspo�? pre nás mužov), nasledujúce kázne budú mať práve ženy.
Ony samy by pravdepodobne nikdy nepoukazovali na seba ako na vzory, ktoré hodno nasledovať, no to len hovorí o ich skromnosti.
My si budeme spomínať štyri konkrétne ženy: Rút, Annu, Ester a Máriu – no v skutočnosti je veľa ďalších, o ktorých by sme si mohli čo-to povedať. Snáď neskôr dám priestor aj nim, aby nás ich životy inšpirovali…

Rút

Kniha Rút je veľmi krátkou knihou Biblie, ktorú možno nájsť za knihou Sudcov (je teda ôsmou knihou Starého zákona). Jej dej sa odohráva niekde v ranom období izraelských sudcov, pretože jednou z jej hlavných postáv je Bóz, syn Ráchab, ktorá pomohla izraelským špiónom zachrániť sa v Jerichu (Matúš 1:5). Na rozdiel od väčšiny historických kníh Biblie nerozpráva o veľkých a dramatických udalostiach, ktoré ovplyvnili celý izraelský národ. Skôr naopak: jej príbeh je minidrámou starej ženy, ktorej postupne zomiera manžel i dvaja synovia a ona ostáva sama s nevestami. Jedna z nich sa nechá presvedčiť, aby sa vrátila do rodného domu, no druhá – Rút – jej sľubuje vernosť, pomoc, starostlivosť.

Tento príbeh by mohol takmer byť považovaný za niečo malé, nepodstatné. Mohli by sme v duchu krútiť hlavami a nechápavo sa spytovať sami seba, prečo ho tam Boh dal. Ale je viacero dôvodov:

1. Je to príbeh ženy z cudzieho národa (Moáb), ktorá sa stala súčasťou Božieho vyvoleného národa a tým pádom ukázala, že Boh určil spasenie nielen židom;
2. je to príbeh ženy, ktorej konanie sa Bohu zapáčilo a bolo v konečnom dôsledku bohato odmenené.

Čo vlastne Rút spravila, čo môžeme považovať za také výnimočné? Rút prešla (minimálne) dve míle.

¹ V čase, keď vládli sudcovia, nastal v krajine hlad. Vtedy odišiel istý muž so ženou a s dvomi synmi z judského Betlehema bývať na moábske stráne.
² Muž sa volal Elímelech, jeho manželka bola Noémi a jeho dvaja synovia Machlón a Kiljón; boli to Efraťania z judského Betlehema. Prišli na moábske stráne a ostali tam bývať.
³ Potom zomrel Noémin manžel Elímelech, a ona ostala s obidvoma synmi.
⁴ Tí sa oženili s Moábkami; jedna sa volala Orpa a druhá Rút; bývali tam asi desať rokov.
⁵ Potom zomreli obaja, Machlón i Kiljón, a ona ostala bez oboch detí a bez muža.
⁶ Nato sa pobrala i so svojimi nevestami a vrátila sa zo strání moábskych. Na moábskych strá�?ach sa totiž dopočula, že Hospodin navštívil svoj ľud a dal mu chlieb.
⁷ Potom odišla s oboma nevestami z miesta, na ktorom bola. Pustili sa na spiatočnú cestu do Judska.
⁸ Tu povedala Noémi obom svojim nevestám: Choďte, navráťte sa každá do domu svojej matky! Hospodin nech je láskavý k vám, ako ste vy boli k zosnulým i ku mne!
⁹ Nech vám Hospodin dá nájsť spočinutie, každej v dome jej manžela! Nato ich pobozkala, a ony sa hlasno rozplakali.
¹⁰ Povedali jej: Vrátime sa s tebou k tvojmu ľudu.
¹¹ Ale Noémi povedala: Vráťte sa, dcéry moje, načo by ste šli so mnou. Či môžem mať vo svojom lone ešte synov, ktorí by mohli byť vašimi mužmi?
¹² Vráťte sa, dcéry moje, choďte, už som pristará na vydaj. Ak by som si aj pomyslela: Mám nádej! a vydala by som sa tejto noci, a dokonca by som porodila synov,
¹³ či by ste čakali, až dorastú? Či by ste sa mali preto zdržať a nevydať sa? Nie, dcéry moje! Veď moje trápenie je väčšie ako vaše, lebo ruka Hospodinova sa vystrela proti mne.
¹⁴ Potom sa znova nahlas rozplakali. Orpa pobozkala svokru na rozlúčku, ale Rút pri nej ostala.
¹⁵ Vtedy Noémi povedala: Hľa, tvoja švagriná sa vrátila k svojmu ľudu a k svojim bohom. Vráť sa za svojou švagrinou!
¹⁶ Ale Rút povedala: Nenúť ma opustiť ťa a odísť od teba! Lebo kam ty pôjdeš, pôjdem i ja, a kde ty budeš bývať, budem bývať i ja! Tvoj ľud bude mojím ľudom, tvoj Boh bude mojím Bohom!
¹⁷ Kde ty zomrieš, zomriem i ja, a tam chcem byť pochovaná! Tak nech mi učiní Hospodin, ba nech ešte pridá: len smrť ma rozlúči s tebou!
¹⁸ Keď Noémi videla, že si pevne zaumienila ísť s �?ou, prestala ju prehovárať.
(Rút 1:1-18)

V Matúšovi 5:41 Ježiš hovorí: „Ak ťa niekto núti ísť míľu, choď s ním dve“. Pamätáme sa aj na historické pozadie tejto vety, ktoré vychádzalo z fatku, že rímski vojaci mohli žiadať od ľudí, aby im pomohli odniesť čokoľvek bolo potrebné maximálne na vzdialenosť jednej míle. Mnoho ľudí, práve tak ako mnoho ľudí dnes, spravilo teda len to, čo bolo nevyhnutne nutné. Rút však k týmto ľuďom nepatrila.

Rút prešla nielen jednu míľu. Prešla aj dve, tri. Šla s Noémi, aj keď tá ju pobádala, aby sa vrátila domov (Rút 1:11-15). Vedela, že Noémi jej nemá po materiálnej stránke čo ponúknuť, no rozhodla sa, že sa o �?u postará.

Čo by sme v situácii, v ktorej sa Rút ocitla, robili my? Ostali by sme s Noémi – bez strechy nad hlavou, bez domova, bez jedla – alebo by sme dali prednosť bezpečiu a istote? Jakub 1:27 píše, že „čisté a nepoškvrnené uctievanie Boha … je navštevovať siroty a vdovy v ich tiesni…“ Rút si vybrala to, čo si Boh váži. Orpa (ta druhá nevesta) sa rozhodla rozumom. Rút sa vybrala cestou viery.

A čo na to Boh? Ježiš nám hovorí: „Dávajte a bude vám dané. Mieru dobrú, natlačenú, natrasenú a vrchom nasypanú dajú vám do lona; lebo akou mierou meriate, takou vám bude namerané“ (Lukáš 6:38) a inde zase „tvoj Otec, ktorý vidí v skrytosti, sa ti odplatí“ (Matúš 6:4). Rút dávala hojne. Dávala v skrytosti. Nerobila to, aby si vyslúžila obdiv ľudí alebo aby o nej nebodaj niekto napísal knihu. Robila to z lásky k Noémi. Z nezištnej agapé lásky. A Boh ju odmenil. A dokonca nám je príbeh zachoval, takže aj dnes si môžeme pripomínať ženu, ktorá prešla dve míle. A nielen si ju pripomínať, ale aj konať ako ona.

Rút prešla dve míle tým, že sa starala o Noémi. Tie metaforické dve míle však možno prejsť aj v iných veciach. Či už Bohu spievame, kážeme, modlíme sa, dávame, evanjelizujeme… vo všetkom sa dá zajsť nad mieru toho, čo možno považovať za minimum toho, čo Boh od nás vyžaduje. Spievame Bohu? V poriadku. Ale spievajme z celého srdca a ďakujme mu v pies�?ach v každú chvíľu, ako Pavol a Sílas, ktorí spievali aj vo väzení a ostatní väzni ich počúvali (Skutky 16:25). Kážeme? Tak potom aj žime tým, čo kážeme, nech nie sme len poslucháčmi Slova, ale tými, ktorí ho vykonávame (Jakub 1:22). Alebo dávame? Tak potom mu dajme nielen náš majetok, ale celý náš život a poprosme ho, aby nás premie�?al na svoj obraz a viedol po svojich cestách. Alebo evanjelizujeme? Tak nech je poznať evanjelium aj z našich životov – z našich slov a skutkov – ako aj Pavol píše „Čokoľvek robíte, robte z tej duše ako Pánovi a nie ako ľuďom“ (Kolosanom 3:23), resp. A čo činíte slovom alebo skutkom, všetko či�?te v mene Pána Ježiša; a ďakujte Bohu Otcu skrze neho“ (Kolosanom 3:17).

Nikto z nás nemôžeme súdiť iných. Nikto z nás nemáme ich životy prečítané dosť dobre na to, aby sme ich mohli analyzovať. Ale to Boh od nás ani nechce. Hovorí nám: „Vytiahni najprv brvno z vlastného oka a potom prehliadneš, aby si mohol bratovi vybrať smietku z oka.“ (Matúš 7:5). Ale kedy vlastne vytiahneme to brvno z vlastného oka? Veď celý náš život bojujeme z hriechom. Keď jedno brvno vytiahneme, zistíme, že sa pod ním skrýva ďalšie a ďalšie. Preto je našou úlohou, aj pri Pánovej večeri, skúmať sa a pýtať sa samých seba: dokážem prejsť dve míle? Alebo sa vždy po tej prvej zastavím?

Aj Orpa si najprv myslela, že to zvládne. Aj ona spolu s Rút na začiatku sľúbila, že Noémi neopustí. No keď jej Noémi povedala: „Či môžem mať vo svojom lone ešte synov, čo by mohli byť vašimi mužmi?“ (Rút 1:11), napokon sa rozhodla odísť. Je to podobné piatim pannám, ktoré išli privítať ženícha, no nevzali si na cestu dostatok oleja (Matúš 25:3). Ich svetlo im nevydržalo. Je to podobné ako zrno, ktoré padlo na skalnatú pôdu a síce chvíľu rástlo, no potom uschlo, lebo nemalo korene, alebo ako zrno, ktoré udusilo tŕnie (Matúš 13:5-7). Je to podobné ako keď mnohí, ktorí prišli za Ježišom, počujúc jeho reč, povedali: „Tvrdá je to reč, kto ju môže počúvať?“ (Ján 6:61). A odišli.

Ježiš sa spýtal aj Petra a ostatných učeníkov: „Či aj vy chcete odísť?“ (Ján 6:67). A aj nás sa pýta? Či aj vy chcete po jednej míli odísť? Alebo ste schopní prejsť dve, tri, štyri…? Rút nepotrebovala pobádanie. Nepotrebovala, aby jej Noémi zdôraz�?ovala, že ju potrebuje, lebo nikoho nemá. Išla sama od seba. Ako je to s nami? Robíme viac, než sa od nás očakáva, alebo čakáme, aby nás k tomu niekto vyzval? Ak totiž čakáme, je možné, že sa nikdy nedočkáme. Boh nás predsa už dávno vyzval, aby sme prešli aj druhú míľu – v slúžení, v dávaní, v kázaní, v evanjelizácii – a je len na nás, či ho poslúchneme.

cyril@studiumbiblie.sk

V 1. knihe Mojžišovej 12:1-4 sa dozvedáme, ako Boh povoláva Abráma:

Hospodin riekol Abrámovi: Vyjdi zo svojej krajiny, zo svojho príbuzenstva i z domu svojho otca do krajiny, ktorú ti ukážem. Urobím ťa veľkým národom, požehnám ťa a tvoje meno zvelebím, tak staneš sa požehnaním. … Vtedy Abrahám odišiel, ako mu prikázal Hospodin.

Boh povoláva Abráma na cestu z „istoty“ domova, zo známeho prostredia, z ustáleného tempa, do krajiny, o ktorej nič nevie. Zárove�? však Boh dáva Abrámovi zasľúbenia (urobím ťa veľkým národom, požehnám ťa…).

Podobne povolával a povoláva Boh ľudí stále. Povolal takto aj Mojžiša a Izraelitov, aby vyšli z Egypta a zaujali zasľúbenú zem; Ježiš takto povolal dvanástich učeníkov aj Saula. Všetky tieto povolania mali spoločné dve veci: vytrhnutie zo známeho prostredia a relatívne pohodlného, zabehnutého života do nových, nepredvídaných situácií a, častokrát, aj ťažkostí; no zárove�? zasľúbenie:

• Mojžiša poslal Boh za faraónom s odkazom, že má, v dnešnej reči, nechať všetku lacnú pracovnú silu odísť (2. Mojžiš 3:10) Bola to veľmi ťažká úloha (rovnako ťažká ako bolo pre Nehemiáša ísť prosiť kráľa za obnovu Jeruzalemu alebo pre Ester, keď išla prosiť za židovský národ). Ale Boh dal Mojžišovi aj uistenie: „Vyvediem vás z egyptskej biedy… do krajiny oplývajúcej mliekom a medom.“ (2. Mojžiš 3:17)
• Podobne povoláva aj Ježiš svojich učeníkov, keď hovorí „Poďte za mnou„ a zárove�? im dáva zasľúbenie „a urobím vás rybármi ľudí„ (Matúš 4:19). Saulovi zase Ježiš prikázal: „Choď, lebo ťa pošlem medzi pohanov“ (Skutky 22:21) po tom, čo mu slovami Ananiáša sprostredkoval zasľúbenie: „Boh našich otcov si ťa vyvolil, aby si poznal Jeho vôľu a videl Spravodlivého…“ (Skutky 22:14)

�?no, Boh povoláva ľudí na cestu. Táto cesta je dlhá a ťažká. Táto cesta obnáša našu premenu. No zárove�? je to cesta so zasľúbením.

Cesta je dlhá a ťažká

Boh nie je klamár, a keď nás povoláva na cestu, dáva nám najavo, že táto cesta je ťažká:

I prišiel jeden zákonník a povedal Mu: Majstre, pôjdem za Tebou, kamkoľvek by si šiel. Odpovedal mu Ježiš: Líšky majú svoje dúpätá a nebeskí vtáci hniezda, ale Syn človeka nemá, kde by sklonil hlavu. Zas iný z učeníkov Mu povedal: Pane, dovoľ mi najprv odísť a pochovať si otca. Ale Ježiš mu riekol: Ty poď za mnou! A mŕtvi nech si pochovávajú svojich mŕtvich. (Matúš 8:19-22)

Jedna z najťažších vecí je opustiť svoju „istotu“ a vrhnúť sa „Bohu napospas“. Aj preto sa Izraeliti tak zdráhali, aj preto toľko reptali proti Bohu a proti Mojžišovi („Prečo si nás vyviedol z Egypta, aby si nás, naše deti, náš dobytok na smrť umoril smädom?“ 2. Mojžiš 17:3). A aj preto Boh tejto generácii pre ich neveru nedovolil vojsť do zasľúbenej krajiny (4. Mojžiš 14:31-32) a ešte aj Mojžiš sám, kvôli neuposlúchnutiu Božieho príkazu, mohol krajinu len uzrieť z vrchu Nebó predtým, než zomrel (5. Mojžiš 34:1-4).

Cesta, na ktorú nás Boh povoláva je dlhá a ťažká. Preto nás aj Jakub pobáda, aby sme boli vytrvalí (Jakub 1:2-4). Abrahám musel čakať 25 rokov od Božieho zasľúbenia po svojho vytúženého potomka. A ktovie koľko rokov trvalo Noáchovi, kým postavil archu, ktorá bola dlhšia ako futbalové ihrisko (približne 137 x 23 x 14 m). Aj Dávid musel dlho čakať od svojho pomazania do času, kedy nastúpil na trón. No títo muži vydržali. Vydržal aj Pavol, a preto mohol povedať: „Dobrý boj som dobojoval, beh dokonal, vieru zachoval“ (2. Timotej 4:7).

No boli aj mnohí, ktorí túto cestu nevydržali. Okrem Izraelitov putujúcich po púšti túto cestu nezvládol ani sám Šalamún, ktorý sa na konci svojho života nechal zviesť k modlárstvu (1. Králi 11:9-10). Cestu nezvládol ani Judáš Iškariotský, ktorý udal Ježiša, a potom sám skončil so svojím životom (Matúš 27:3-5). Pripravený na túto cestu nebol ani mládenec, ktorý sa pýtal Ježiša: „Čo mi ešte chýba?“ A keď mu Ježiš odvetil: „Choď, predaj majetok, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebesiach“, „odišiel zarmútený“ (Matúš 19:16-22).

Cesta je dlhá. Cesta je ťažká. Nie všetci vydržia do konca. Jedných udusia problémy tohto sveta. Iní odpadnú pre súženie alebo problémy. Blahoslavený, ktorý vytrvá (Matúš 13:3-23).

Cesta obnáša premenu

Keď Boh povoláva ľudí, vyžaduje od nich premenu. Tú nám naznačuje Boh aj vtedy, keď mení Abrámovi meno na Abrahám a Sáraj na Sára (1. Mojžiš 17:5,15); Jákobovi na Izrael (1. Mojžiš 32:29); alebo v Novom zákone Šimonovi na Peter (Ján 1:42), či Saulovi na Pavel (Skutky 13:9). Nemení totiž len ich mená. Mení ich životy. Z neplodného (stareckého) páru sa stávajú „rodičia“ mnohých národov; z podvodníka otec izraelského národa; z rybára jeden z najoddanejších apoštolov a z vraha kresťanov misionár.

Rovnako aj zmeny v našich životoch, keď nás Boh povolá na cestu, musia byť veľké: Boh nás povoláva ako nečistých a my sa musíme stať čistými. Musíme zahodiť hriech a kráčať cestou spravodlivosti (Rimanom 6:11). Vo svetle (1. Ján 1:7). Boh nás povoláva zafúľaných, v roztrhaných šatách, a my sa musíme na Jeho hostinu primerane obliecť, „lebo mnoho je povolaných, ale málo je vyvolených“ (Matúš 22:14).

Boh nám hovorí:

Zložte starého človeka podľa doterajšieho obcovania, rušiaceho sa v zlých, klamných žiadostiach, obnovte sa duchom svojej mysle a oblečte nového človeka, stvoreného podľa Boha v spravodlivosti a svätosti pravdy. (Efezanom 4:22-24)

A znovu, trochu obšírnejšie,

Ak ste teda boli vzkriesení s Kristom, hľadajte to, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Božej. Myslite na to, čo je hore, a nie na to, čo je na zemi. Veď ste umreli a váš život je skrytý s Kristom v Bohu. Keď sa zjaví Kristus, náš život, vtedy aj vy zjavíte sa s Ním v sláve. Mŕtvite teda zemské údy: smilstvo, nečistotu, váše�?, zlú žiadostivosť a lakomstvo, ktoré je modloslužba. Pre tieto veci prichádza hnev Boží. V nich ste voľakedy aj vy chodili, keď ste žili v nich, ale teraz aj vy odložte všetko: hnev, vášnivosť, zlosť, rúhanie sa i ošklivé reči zo svojich úst. Neluhajte si vzájomne, keď ste už vyzliekli starého človeka s jeho skutkami, a obliekli nového, ktorý sa obnovuje ku pravej známosti podľa obrazu svojho Stvoriteľa. Tu nie je ani Grék, ani Žid, ani obrezaný, ani neobrezaný, ani barbar, ani Skýta, ani otrok, ani slobodný, ale všetko a vo všetkých je Kristus.

Ako vyvolení Boží, svätí a milovaní, oblečte teda srdečné milosrdenstvo, dobrotivosť, pokoru, krotkosť, trpezlivosť. Znášajte sa vospolok a odpúšťajte si, ak by niekto mal sťažnosť proti niekomu; ako aj Pán odpustil vám, tak aj vy. A najmä priodejte sa láskou, ktorá je páskou dokonalosti. A pokoj Kristov nech rozhoduje vo vašich srdciach, veď k nemu ste aj vy boli povolaní ako jedno telo; a buďte vďační. Slovo Kristovo nech vo vás prebýva bohate; vo všetkej múdrosti učte a napomínajte sa žalmami, hymnami, duchovnými pies�?ami a vďačne spievajte v srdciach Bohu! A čo činíte slovom alebo skutkom, všetko či�?te v mene Pána Ježiša; a ďakujte Bohu Otcu skrze Neho. (Kolosanom 3:1-17)

Cesta je so zasľúbením

Podobne ako dal Boh zasľúbenie Abrámovi alebo Mojžišovi, dáva Boh zasľúbenie aj nám. Robí to z jednoduchého dôvodu: Aby nám dodal síl, aby nám dodal motiváciu vydržať, meniť sa, bojovať. Vlastne nám dáva zasľúbenia až dve:

• pre tento život: „Blahoslavený človek, ktorý v Tebe nachádza silu, tí, čo majú na mysli cesty do chrámu! Keď prechádzajú suchým údolím, zmenia ho na prame�?…“ (Žalm 84:6-7) A inde zas píše: „Rieky živej vody potečú z vnútra toho, kto verí vo m�?a“ (Ján 7:38).
• pre budúci život: „…kráčajú, aby sa na Sione ukázali pred Bohom“ (Žalm 84:8), resp. „V dome môjho Otca je mnoho príbytkov; keby nebolo tak, či by som vám bol povedal: idem vám pripraviť miesto“ (Ján 14:2) a „Už mi je pripravený veniec spravodlivosti, ktorý mi dá v onen de�? Pán“ (2. Timotej 4:8).

Boh nám sľubuje tieto veci, ak vydržíme, ak sa neprestaneme meniť, ak ho neprestaneme nasledovať. Budeme prebývať s ním. Odmení nás za našu vernosť. A už aj tu na zemi budeme „soľou“ a „svetlom“ (Matúš 5:13-16). Pán sa o nás postará.

Boh si povoláva každého jedného z nás, rovnako ako povolal Abraháma alebo Pavla. Dáva nám zasľúbenie večného života, novej vlasti. Ale musíme vytrvať. Nestrácať chuť meniť sa. Bojovať s hriechom naďalej. Cesta je dlhá. Cesta je ťažká. Mnohí ju nezvládnu, lebo �?ou idú sami. My poďme s Bohom a On nám pomôže vydržať do konca tak, ako pomohol Abrahámovi alebo Pavlovi. „Veď Bohu nič nebude nemožné“ (Lukáš 1:37). A možno sa nám zdá, že Boh nám dal priťažkú úlohu, alebo že máme príliš veľa povinností na to, aby sme sa venovali tomu, k čomu nás Boh povoláva, ale to sú klamstvá. Boh nám dáva ťažké úlohy – aby v nich rástla naša viera – tak ako rástla Noáchova viera, keď staval archu, či Mojžišova, keď viedol ľud z Egypta, či Józuova, keď obsadzoval zasľúbenú krajinu. A stará sa o nás, keď hľadáme prv Jeho kráľovstvo (Matúš 6:33).

cyril@studiumbiblie.sk