Štúdium Biblie

V našej kultúre počujeme veľa o Ježišovej matke Márii. Počujeme o nej v skutočnosti omnoho viac než o ktoromkoľvek z Ježišových učeníkov aj napriek tomu, že nenapísala žiadnu z kníh Biblie a spomína sa na menšom počte miest ako napríklad Pavol, Peter, Jakub alebo Ján. Prečo sa vlastne o Márii toľko hovorí?

Ponúka sa jednoznačná odpoveď: lebo bola Ježišovou matkou. Je práve toto dôvodom, prečo by sme o Márii mali hovoriť? Ženy, ktoré sme si doteraz spomínali, boli výnimočné tým, čo spravili: Rút prešla viac než musela; Anna dala najcennejšie, čo mala. Ešte aj Ester, ktorá z nich mala najvýznamnejšie postavenie, sme si nespomínali preto, že bola kráľovnou, ale preto, že verila Bohu. Rovnako aj Mária – áno, bola Ježišovou matkou. Ale v slovách Ježiša: “Kto je moja matka a kto sú moji bratia? Ukázal rukou na svojich učeníkov a riekol: Hľa, moja matka a moji bratia! Lebo každý, kto koná vôľu môjho Otca, ktorý je v nebesiach, ten mi je bratom, sestrou i matkou” (Matúš 12:48-50). Mária musela mať niečo iné, prečo je hodné spomenúť ju.

Je to vlastne trochu krátkozraké, keď sa dívame na Máriu ako na Ježišovu matku, ktorú staviame na piedestál a nechávame si zastrieť zrak týmto holým faktom. Úplne pritom zabúdame na jej ľudskú stránku. A úplne zabúdame na slová vyslovené Pavlom, že Boh je hrnčiar, ktorý má moc určiť jednu nádobu na vznešený účel a inú na obyčajné použitie (Rimanom 9:21)? A Boh si vyberá rozvážne. Mali by sme sa preto spýtať, prečo si Boh vybral práve Máriu na to, aby bola Ježišovou matkou?

Odpoveď sa ukrýva už na prvom mieste Markovho evanjelia, kde sa Mária spomína.

“V šiestom mesiaci poslal Boh anjela Gabriela do galilejského mesta Nazareta, k panne, zasnúbenej mužovi menom Jozef, z domu Dávidovho. Meno panny bolo Mária. Keď vošiel k nej, povedal: Raduj sa, naplnená milosťou, Pán s tebou. Ona sa zarazila nad jeho rečou a rozmýšľala, čo tento pozdrav znamená. Anjel pokračoval: Neboj sa, Mária, našla si milosť u Boha. Hľa, počneš, porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. On sa bude volať synom Najvyššieho a Pán, Boh mu dá trón jeho otca Dávida. Bude kraľovať nad Jákobovým domom naveky a jeho kráľovstvu nebude konca. Mária však odvetila anjelovi: Ako sa to stane? Veď ja nepoznám muža. Anjel jej odpovedal: Duch Svätý zostúpi na teba a zatôni ťa moc Najvyššieho, preto to sväté, čo sa narodí z teba, bude sa volať Božím Synom. Pozri, tvoja príbuzná Alžbeta, ktorú považovali za neplodnú, tiež počala vo svojej starobe syna a je už v šiestom mesiaci, aj keď o nej hovorili, že je neplodná, lebo u Boha nič nie je nemožné. Na to Mária odpovedala: Som Pánova služobnica, nech sa mi stane podľa tvojho slova. A anjel od nej odišiel.” (Lukáš 1:26-38)

Ester, o ktorej sme hovorili minulý týžde�?, bola postavená pred dôležité rozhodnutie – bolo na nej, čo si zvolí. Mária túto možnosť nemala. Bola postavená pred hotovú vec. Nešlo o to, ako sa rozhodne ale ako zareaguje. A ona reagovala slovami: “Som Pánova služobnica, nech sa mi stane podľa tvojho slova.” Aj keď musela byť z anjelových slov poriadne zarazená, reagovala pokojne a s pokorou. Podriadila sa Pánovi. Nehľadala vlastnú cestu. Nehľadala výhovorky, ako napr. Mojžiš, keď ho Boh posielal vyviesť Izrael z Egypta (2 Mojžiš 3:10-11). Jednoducho poslúchla.

Aké vzdialené je to od reality, ktorú každý de�? prežívame: ak máme dieťa, povieme mu, choď a sprav a koľkokrát sa stane, že bez odvrávania poslúchne? Ale aj sami sme na tom podobne. Kto z nás poslúchne Boha, keď nás posiela niekam, kam nechceme ísť? Kto z nás odolá pokušenia reptať, frflať, sťažovať sa, keď nás Boh povoláva do ťažkých vecí, na ktoré zdanlivo nemáme čas a už vôbec nie chuť. Ale Mária nám ukazuje, že to nie je o chuti. Je to o pokore.

Je to aj o tom, čo spravil Ježiš. Počas svojich posledných hodín sa modlil v getsemanskej záhrade: “Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich. Avšak nie ako ja chcem, ale ako ty” (Matúš 26:39). A ďalej je o �?om napísané: “stal sa poslušným až na smrť, a to na smrť na kríži. Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno nad každé meno…” (Filipanom 2:8).

Aj Mária vedela, že pokora je tou správnou cestou. Poznala Písmo a vedela, že Boh “pokorných vedie podľa práva, pokorných vyučuje svojej ceste” (Žalm 25:9). Taktiež poznala verše z Prísloví o tom, že “vysmievačom sa vysmieva, ale pokorným dáva milosť” (Príslovia 3:34) a že “pýcha prichádza pred skazou a namyslenosť ducha pred pádom” (Príslovia 16:18), čo je biblická múdrosť, ktorú sme si aj my prisvojili ako ľudovú.

A v tom duchu sú aj jej slová, keď prichádza k Alžbete: “Velebí moja duša Pána a môj duch zajasal v Bohu, mojom Spasiteľovi, že zhliadol na poníženosť svojej služobnice. … rozohnal namyslených, čo sa povyšovali zmýšľaním srdca; mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených” (Lukáš 1:46-52).

Koľko ľudí by vyslovilo takéto slová? Ak by vedeli, že sa im narodí Boží Syn, koľkí by sme sa vedeli pokoriť natoľko, aby sme priznali chválu Bohu? A koľkí by sme si minimálne začali o sebe namýšľať, že na nás určite niečo musí byť výnimočné, keď si nás Boh vybral. A to by bol začiatok pádu.

Treba však ešte povedať, že s pokorou je to ako s vierou. Aj pokora sa totiž ukazuje v konaní človeka. K čomu teda viedla pokora Máriu?

Po Ježišovom narodení, keď prišli pastieri pokloniť sa novonarodeného Kristovi a rozprávali im o tom, čo im bolo zvestované anjelmi, “všetci, čo to počuli, divili sa tomu, čo im rozprávali pastieri. Ale Mária si všetky tieto slová zachovala v srdci a premýšľala o nich” (Lukáš 2:18-19). Podobne aj po tom, čo sa Ježiš stratil a našli ho až po troch d�?och v chráme ako diskutuje s učiteľmi zákona: “Keď ho zbadali, stŕpli od údivu a jeho matka mu povedala: Dieťa moje, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec a ja sme ťa s úzkosťou. On im odpovedal: Ako to, že ste ma hľadali? Či ste nevedeli, že sa mám zaoberať tým, čo patrí môjmu Otcovi? Ale oni tento výrok nepochopili”, predsa však “jeho matka však uchovávala všetky jeho slová vo svojom srdci” (Lukáš 2:48-51).

Čas, ktorý je tu použitý, nám naznačuje, že Mária tieto slová zachovávala v srdci a premýšľala o nich znovu a znovu. Jej pokora ju viedla k tomu, že veľmi pozorne sledovala udalosti, ktoré možno v danom čase nedokázala pochopiť, ale ukladala si ich vo svojom srdci, až kým tieto veci raz zapadli do seba a dali zmysel.

Premýšala o slovách, ktoré jej zvestoval anjel (Lukáš 1:26-38). Premýšľala o pozdrave, ktorým ju privítala Alžbeta (“Požehnaná medzi ženami a požehnaný plod tvojho života! … Hľa, len čo mi v ušiach zaznel tvoj pozdrav, od radosti sa pohlo dieťa v mojom živote. Blahoslavená, ktorá uverila, lebo splní sa, čo jej oznámil Pán” Lukáš 1:41-45).Premýšľala o slovách, ktoré jej priniesli pastieri (Lukáš 2:15-20). Premýšľala o slovách proroka Simeona, ktorý pri predstavení Ježiša v chráme povedal: “Teraz prepúšťaš v pokoji svojho služobníka, Pane, podľa tvojho slova, lebo moje oči videli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národdov, svetlo na zjavenie pohanom a slávu Izraela, tvojho ľudu” (Lukáš 2:25-35) i o slovách prorokyne Anny, ktorá “velebila Boha a rozprávala o dieťati všetkým, čo očakávali vykúpenie Jeruzalema” (Lukáš 2:36-38) A bezpochyby si ukladala do srdca ďalšie udalosti: to, ako ich Boh zachránil pred vyvražďovaním detí, keď im prikázal, aby na čas išli do Egypta (Matúš 2:13-23). Premenenie vody na víno na svadbe v Káne (Ján 2:1-10).

Píše sa, že “nijaký prorok nie je vzácny vo svojej otčine” (Lukáš 4:24). Aj to je otázka pokory. Ľudia, s ktorými ste vyrastali, majú väčšinu veľmi silnú predstavu, že vás poznajú a nepotrebujú vás už ďalej spoznávať. A tak, ak nemajú pokoru, ak nie sú ochotní skúmať veci, ak si vopred povedia: “Veď toho už dávno poznám”, oveľa ľahšie človeka zavrhnú.

Mária bola iná. Jej pokora ju priviedla k viere. Jej pokora jej dovolila, aby sledovala Ježišov život bez predsudkov. Aby mala oči otvorené a učila sa od toho, ktorému dala život. Aj vďaka tomu sa o Márii (a aj Ježišových bratoch) píše, že bola prítomná medzi ostatnými veriacimi, ktorí sa spolu modlili po Kristovom vzkriesení (Skutky 1:14).

Čo v tomto všetkom môžeme vidieť? Ak Pavol písal o Ježišovi, že “hoci mal Božiu podobu a svoju rovnosť s Bohom nepovažoval za ulúpenú, zriekol sa tejto hodnosti, keď vzal na seba podobu otroka… ponížil sa…” (Filipanom 2:6-8), o Márii by sme mohli povedať, že hoci bola Ježišovou matkou, nikdy si nenárokovala výsostné postavenie, ale v pokore a v tichosti sa učila, vďaka čomu ju Boh priviedol k pravému poznaniu Krista (o zhruba 30 rokov neskôr).

Pokora sa v dnešnej dobe veľmi nenosí. Dnes sú našimi hrdinami “ambiciózni” ľudia, ktorí sa ženú za svojím cieľom a nezastavia sa, až kým sa tam nedostanú. No možno nahá�?ajú nesprávny cieľ. A možno im ich “ambicióznosť” zatienila oči. Možno aj sú ľudia, ktorí sa im snažia prehovoriť do života, ale oni sú príliš tvrdohlavý. Nepoznajú pokoru.

“Pokorte sa pred Pánom a povýši vás” (Jakub 4:10). A Peter hovorí: “Pokorte sa teda pod mocnú ruku Božiu, aby vás časom Boh povýšil” (1 Peter 5:6). To je to, čo má platiť pre nás. Mária si to vzala za svoje. V pokore prijímala od Pána, čo jej nadelil. Sledovala, ukladala do srdca a premýšľala. A Pán ju povýšil.

cyril@studiumbiblie.sk

Esterin príbeh

V Biblii sa nachádzajú dve knihy, ktoré sú venované výlučne ženám. Jednou z nich je kniha Rút, o ktorej sme sa rozprávali pred dvoma týžd�?ami, a druhou kniha Ester. Tá sa nachádza za knihou Ezdráša a Nehemiáša (ktoré v pôdovných hebrejských Písmach tvoria jeden celok, lebo pojednávajú o jednej udalosti). A hoci je kniha Ester umiestnená až za týmito knihami, v skutočnosti im svojim dejom predchádza.

Dej tejto knihy sa odohráva za perzského kráľovstva, ktoré sa zásluhou kráľa Dáriusa stalo svetovou veľmocou, a sústredi sa na mesto Súsa (Šúšan), ktoré rovnako ako Perzepolis, leží v súčasnom Iráne.

Za vlády kráľa Xerxesa (tu nazývaného aj Ahasvér) dôjde k incidentu medzi kráľom a kráľovnou Vaští, ktorú napokon kráľ na radu svojich poradcov zosadí z trónu pre neuposlúchnutie jeho príkazu (ako výstrahu ženám v celom kráľovstve – viď Ester 1:17-19). Na jej miesto má dosadnúť nová kráľovná, na miesto ktorej kráľ vypíše, v dnešnej reči, konkurz.

Kráľovnou sa stáva Ester, vychovaná v dome svojho strýka Mordochaja. Tomu sa podarí zachrániť kráľovi život, keď sa dozvie o sprisahaní, ktoré sa chystá. Akosi sa na�?ho ale v danej chvíli zabudne a kráľ vyzdvihne do vyššej pozície Hámana. Tomu stúpne pýcha do hlavy, a keď sa mu Mordochaj odmieta pokloniť, rozhodne sa potrestať za to aj celý jeho národ. Dá preto podpísať kráľovi zákon, nariaďujúci vyhubenie židov, z dôvodu, že “jestvuje jeden národ, ktorý je rozptýlený a predsa oddelený medzi národmi vo všetkých provinciách tohto kráľovstva. Ich zákony sú odlišné od zákonov všetkých národov, ani kráľovskými zákonmi sa nesprávajú, takže pre kráľa nie je výhodné nechať ich na pokoji” (Ester 3:8).

Čo teraz?

Zákon bol podpísaný, preložený do jazykov jednotlivých národov, ktoré boli súčasťou perzskej ríše, a rozoslaný. Čo sa dalo robiť ďalej? Kráľov zákon bol nezvratný (Ester 8:8; Daniel 6:9). Celý židovský národ sa dostal do zdanlivo neriešiteľnej situácie. Malo ešte význam sa do niečoho púšťať? Alebo mala Ester radšej mlčať a dúfať, že sa o nej nikto nedozvie, že aj ona patrí do tohto národa? A bol tu ešte jeden háčik – nikto, kto by sa priblížil ku kráľovi vo vnútornom nádvorí bez jeho pozvania (ani samotná kráľovná!) nemal ostať žiť. “Iba keď kráľ k nemu vystrie svoje zlaté žezlo, zostane nažive. A ja som už tridsať dní nebola zavolaná, aby som vošla ku kráľovi,” dodáva Ester (4:11).

Mordochaj bol veľmi múdry muž, ktorý veril Bohu (a pravdepodobne v takomto duchu vychoval aj Ester). Jeho odpoveď je pre nás prekvapivá, možno až šokujúca. Neprosíka so slzami v očiach. Nehovorí: “Ty si naša jediná nádej.” Rozmýšľa triezvo a verí v Boha. Posiela Ester takýto odkaz: “Ak budeš v tejto chvíli mlčať, úľava a záchrana príde židom z inej strany… A kto vie, či si nebola vyvolená na kraľovanie práve pre takú chvíľu, ako je táto?” (4:14).
“A Ester povedala, aby odpovedali Mordochajovi: Choď, zavolaj všetkých židov, ktorých nájdeš v Šúšane, a postite sa za m�?a: nejedzte ani nepite za tri dni, vo dne ani v noci. I ja a moje dievčatá sa budeme takto postiť. A potom pôjdem ku kráľovi, i keď to nie je v súlade so zákonom. A keď zahyniem, nech zahyniem” (4:15-16).

Všimnime si rozdiel medzi Ester a Petrom. Učeníci videli ako sa k nim niekto v noci približuje po vode a zľakli sa. “Ježiš však hneď prehovoril k nim: Vzmužte sa, ja som, nebojte sa! Peter mu povedal: Pane, ak si to ty, rozkáž mi prísť k tebe po vode. Odpovedal mu: Poď! I vystúpil Peter z lode, chodil po vode, a šiel k Ježišovi. Ale vidiac, že je vietor, začal tonúť a vykríkol: Pane, zachrá�? ma!” (Matúš 14:27-30).

Peter sa sám a, možno povedať, svojvoľne chopil iniciatívy. Rýchlo sa nadchol. Vystúpil z lode, ale jeho viera a odhodlanie neboli dostatočne silné. Preto, keď prišiel vietor, jeho viera vyhasla a on sa začal topiť.

V čom vlastne v tej chvíli spočívala jeho viera? Keby mal pred očami toho Ježiša, ktorého videl ako uzdravuje mnohých chorých (vrátane jeho vlastnej testinej), ako sýti zastúpy, ako tíši búrku, Peter by istotne nezačal pochybovať. Ale obraz vetra pred jeho očami bol silnejší, ako obraz Krista.

Ester na tom bola naopak. Hoci jej hrozilo väčšie nebezpečenstvo a hoci Boh fyzicky nestál po jej boku, určite si spomenula na toho, ktorý už predtým zachránil jej národ, keď ho vyviedol z Egypta. Ktorý dal jej národu zem kanaáncov. Ktorý prostredníctvom sudcov mnohokrát oslobodil židov spod nadvlády. Poznala Boha, a preto mu verila. Verila, že pomôže aj jej.

A narozdiel od Petra, sa nevrhla do ničoho bezhlavo. Najprv zvážila rozumnosť Mordochajových slov. Potom konala – v tom správnom poradí. Najprv šla za Bohom a postila sa, až potom išla za kráľom. Je to pre nás veľký príklad a napomenutie, aby sme aj my vo všetkom išli najprv za Bohom.

Boh sa odvďačil Ester aj Mordochajovi za ich vernosť a odhodlanie. Otázkou je však znovu, čo by sme na jej mieste spravili my? Tak ako sme sa pred dvoma týžd�?ami pýtali: Išli by sme ako Rút, ktorá nemusela ísť? Alebo pred týžd�?om: Dali by sme to najdrahšie, ako dala Anna? Tak aj teraz: Verili by sme Bohu tak, ako mu verila Ester?

Bez viery sa nemožno zapáčiť Bohu

V liste Hebrejom sa píše, že “bez viery sa nemožno zapáčiť Bohu” (Hebrejom 11:6). Biblia to znovu a znovu potvrdzuje. Bolo totiž 12 špiónov, ktorí išli na obhliadku kanaánskej krajiny, no z nich len dvaja sa Bohu zapáčili (Józue a Káleb), pretože uverili, že Boh má moc dať im túto zem do rúk a takto tíšili ľud: “Ak bude mať Hospodin v nás záľubu, dovedie nás do tejto krajiny a dá nám ju… Odišla od nich ochrana, ale s nami je Hospodin. Nebojte sa ich!” (4. Mojžiš 14:6-9)

“Vierou padli múry Jericha…”, hovorí ďalej Biblia (Hebrejom 11:30). To, čo Boh povedal ľuďom, mohlo znieť ako bláznovstvo: “Obkľúčte mesto; nech raz obídu mesto všetci bojovníc; to rob po šesť dní. Sedem k�?azov nech ponesie sedem trúb z baraních rohov pred truhlou Hospodinovou. V siedmy de�? obíďte mesto sedemkrát a k�?azi nech zatrúbia na trúbach. Keď budú dlho trúbiť na rohoch a počujete zvuk trúb, všetok ľud nech vykríkne veľkým bojovým pokrikom; vtedy sa zrútia mestské hradby a ľud vystúpi hore, každý rovno vpred” (Józue 6:3-5). Józuovo víťazstvo bolo víťazstvom viery.

Podobne to bolo aj v prípade Gideóna, ktorému Boh povedal: “Primnoho ľudu je pri tebe, než aby som im vydal Midjáncov do rúk; Izrael by sa mohol vyvyšovať nado m�?a a povedať: Moja moc ma zachránila” (Sudcovia 7:2). A z pôvodných tridsaťtisíc nechal Gideónovi len tristo bojovníkov. Ale nechal mu aj prísľub: “S tristo mužmi… vás zachránim a vydám ti Midjáncov do rúk” (Sudcovia 7:7).

Víťazstvom viery bol aj Dávidov boj s Goliášom, ktorý svojím vzrastom nahá�?al strach celej izraelskej armáde a štyridsať dní nenašiel nikoho, kto by sa mu postavil zoči-voči (1. Samuel 17:1-16). Zo všetkých zhromaždených izraelských vojakov nikto nemal dosť viery. Až keď prišiel Dávid za svojimi bratmi do tábora so zásobami jedla, až vtedy našiel Goliáš premožiteľa. “Ty prichádzaš ku mne s mečou, s kopijou a so štítom,” hovorí Dávid, “ale ja idem k tebe v mene Hospodina mocností, Boha šíkov izraelských, ktorého ty si potupoval. Dnes ťa Hospodin vydá do mojich rúk…” (1. Samuel 17:45-46).

Podobne ako Káleb a Józue, podobne ako Gideón, podobne ako Dávid, Ester videla celú situáciu vierou. A hoci videla nebezpečenstvo, nezhrozila sa pred ním. Verila Bohu a konala svojou vierou.

A čo my?

A ako je to s nami? Veríme viac Bohu, než tomu, čo vidia naše oči?

Bez viery sa ani my nemôžeme Bohu zapáčiť. A naša viera nie je v ničom tak zjavná ako v našich skutkoch. Veď aj Jakub nás pobáda: “Tak aj viera, ak nemá skutkov, je mŕtva.” A dodáva: “Ale povie niekto: Ty máš vieru a ja mám skutky! — Ukáž mi svoju vieru bez skutkov. A ja ti zo svojich skutkov ukážem svoju vieru” (Jakub 2:17-18). Práve tak, ako Ježiš povedal: “Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane!, vojde do kráľovstva nebeského, ale kto činí vôľu môjho Otca nebeského” (Matúš 7:21).

Viera nie je o tom, čo hovoríme, ale o tom, čo robíme. V knihe Ester sa nespomína ani raz Boh (zatiaľ čo perzský kráľ sa spomína asi stopäťdesiatkrát), no napriek tomu je v tejto knihe očividná Esterina a Mordochajova viera v neho a v jeho moc. A je zjavné aj to, že Boh ich nesklamal, ale skôr naopak: Ich víťazstvo bolo omnoho väčšie, než sa mohli predtým nazdať: “Židom svitlo svetlo a radosť, veselosť a pocta. V každej provincii i v každom meste, všade, kam preniklo kráľovské slovo a jeho zákon, mali židia radosť a veselosť, hostiny a dobré dni. Mnohí z národov tých krajín sa pridávali k židom, lebo doľahol na nich strach pred židmi” (Ester 8:16-17).

“Spravodlivý z viery bude žiť,” (Abakuk 2:4) píše prorok Abakuk. A tá viera bude badateľná aj v našich životoch. Bude viditeľná na ovocí, ktoré prinášame. Ak mnoho veríme, mnoho sa stane. Lebo neveríme sebe, ako to káže svet, ale veríme Bohu, o ktorého moci vieme z Biblie.

To, že Ester konala svojou vierou, v prvom rade zachránilo židov pred vyhubením. Nepriamo to však znamenalo aj to, že ľudia mali báze�? pre týmto národom. A svojím pôsobením Ester pravdepodobne aj pripravila cestu pre Nehemiáša, ktorý dal opraviť múr Jeruzalema o pár desiatok rokov neskôr, za vlády jej nevlastného syna Artaxerxesa I.

Aj naše konanie má svoje následky. Ak konáme vierou, páčime sa Bohu a on nás použije na veľké veci: cirkev bude rásť, ľudia budú spoznávať Boha, smútiaci sa stanú radujúcimi. Budeme stromom prinášajúcim dobré ovocie. Otázkou je len, či v sebe máme dosť viery – ako Ester – alebo sme, ako Peter vtedy na lodi, nezrelí a nepripravení dôverovať Bohu, hoci vieme, aký je mocný.

cyril@studiumbiblie.sk

podľa Osa Hillmana

Hovoril som o tom, čomu som nerozumel, o veciach, ktoré mi boli príliš divné a neznáme.(Jób 42, 3b)

Ak na Zemi niekedy žil niekto, kto mal dôvod spochyb�?ovať Božiu lásku, bol to Jób. Prišiel o svoju rodinu, o zdravie, o majetok – v jedinom momente, naraz. Jeho priatelia ho navštívili len kvôli tomu, aby spochybnili jeho duchovný stav. Boh ale už predtým hovoril o Jóbovej integrite – a opísal ho hneď v úvode celej knihy ako „bezúhonného a úprimného“ (viď. Jób 1, 1). Preto žiadna z tragédií Jóbovho života nemala pôvod v jeho hriechoch.

Jób uznával a chápal právo Boha robiť mu so životom čo len chcel, no jedného d�?a to už nezvládol. A spochybnil Božie motívy.

Boh Jóbovi odpovedal, no inak, než by si Jób možno želal. Odpovedal niekoľkými otázkami, ktoré predstavujú fascinujúci a jedinečný spôsob, ktorým kedy Boh nejakého človeka karhal. O tri kapitoly neskôr Jób pochopí, že spochyb�?oval motívy Autora vesmíru, Autora lásky. Preto sa vystrie pred Bohom a predloží Mu svoju absolútnu nedostatočnosť: „Hovoril som o tom, čomu som nerozumel, o veciach, ktoré mi boli príliš divné a neznáme.“

Spochybnili ste už vo svojom živote Boha a to, čo robí?

Spochybnili ste kvôli okolnostiam vo vašom živote Jeho lásku? Kríž odpovie na každú našu otázku.

Namiesto m�?a tam šiel Jeho syn.

Ak by som bol hoci jediný na svete, spravil by to – a rád.

Naše konečné a obmedzené mysle nedokážu vždy obsiahnuť, pochopiť a prijať Jeho cesty. To si musíme odložiť na neskôr, na budúcnosť, kedy nadíde čas na chápanie. Teraz Mu potrebujeme zveriť svoj život.

Objímte Ho, keď je vám dobre i keď je vám ťažko.

podľa Osa Hillmana

Dvaja sa majú lepšie ako jeden, lebo majú odmenu za svoju námahu.(Kazateľ 4, 9)

Zistili ste už, že ak ste sami, ste neúplní? V minulosti som prechádzal niečím ako „obdobie boja“, a vtedy by ste sa museli naozaj snažiť, aby ste ma presvedčili, že niekoho vedľa seba potrebujem. Poznám len pár ľudí, ktorí sú ochotní to pripustiť, a mnohých, ktorí žijú tak, ako som žil ja. Nech je to ako chce, skôr či neskôr objavíme Božiu pravdu, ktorá hovorí o tom, ako potrebujeme iných.

Boh nás totiž vytvoril tak, aby sme potrebovali iných. Možno to nepochopíme, až kým nezlyháme – v práci, v manželstve, v blízkom vzťahu. Bez neustáleho prispievania iných do našich životov sme neúplní. Nezávislý duch je v Božích očiach jedným z najhorších hriechov, pretože je najvyššou formou pýchy. „Človek pýchou vyvoláva len spor, ale pri tých, ktorí si dajú poradiť, je múdrosť.“ (Príslovia 13, 10)

Boh každého z nás stvoril tak, že máme len niekoľko darov, nedal nikomu z nás všetky. Tak sa učíme závisieť od iných a pokorne im dôverovať vždy vtedy, keď dopĺ�?ajú to, čoho my máme málo.

Martin Luter chápal, že vo svojom živote potrebuje niekoho, kto dokončí prácu, ku ktorej bol povolaný. Vážil si priateľa, ktorý mu pomáhal reformovať cirkev tých čias. Od Melanchtona, už v mladosti vynikajúceho študenta, sa toho veľa naučil. Melanchton hovoril mnohými jazykmi a ako 21-ročný sa stal profesorom gréčtiny na Univerzite vo Wittenbergu. To všetko sa stalo 10 mesiacov po tom, ako Luter svoje známe tézy pribil na bránu kostola vo Wittenbergu. Protestantské hnutie 16. storočia tak vyformoval aj Melanchton vďaka svojmu štúdiu, spisom, morálnemu postoju a silnej viere. Luter a Melanchton boli nerozlučnou dvojicou a keď zomreli, boli pochovaní bok po boku.

Koho vložil Boh do života vám, aby vás doplnil? Možno vášho manžela. Možno blízkeho priateľa a možno obchodného partnera. Ak ste ho zatiaľ nenašli, určite neprestávajte hľadať toho, kto do vášho života môže hovoriť. A ak ho už máte, povedzte mu ako veľmi si vážite úlohu, ktorú vo vašom živote zohráva.

Tento text sa zaoberá príbehom opísaným v 1. knihe Samuleovej, 1. kapitole. Nikde ho tu celý neuvádzame, no vhodné by bolo, keby ste si ho pre lepšiu predstavu prečítali. - 1 Samuel 1:1-18

Situácia okolo Anny, historické pozadie

V prvých kapitolách 1. knihy Samuelovej nachádzame príbeh Elkána a Anny – Samuelových rodičov. Elkána – Samuelov otec – mal dve ženy, v tom čase zrejme nič nezvyčajné. Tieto boli Anna a Peninná. Peninná mala deti, no Anna bola bezdetná – neplodná.

Príbeh sa odohráva v Kanáne, v pohorí Efrajim. Elkána každoročne dochádzal to vtedajšej „metropoly“ Šílo, kde mali Izraeliti postavený svätostánok. K�?az Éli a jeho synovia mali vo svätostánku k�?azskú službu a samotný Éli odtiaľ riadil celý Izrael (40 rokov).

Anna prosí o dieťa (a sľubuje)

Anna túžila po dieťati a veľmi sa tým trápila. Často plakávala, nejedla alebo nepila. Prosila Boha, aby jej dieťa dal. Raz, keď boli v Šíle, Anna išla do chrámu a prosila Boha tam. Dokonca sľúbila, že ak jej Boh požehná synom, ona svojho syna odovzdá jemu. Modlila sa dlho a keďže pri modlitbe iba otvárala ústa a nevyslovovala slová nahlas k�?az Éli, ktorý ju pritom videl si myslel, že je opitá. Ona mu však vysvetlila, že opitá nie je, iba si „vylieva dušu pred Hospodinom“. Éli jej požehnal, nech jej Boh splní to, o čo prosila.

Narodenia Samuela (a Anna sľub dodržiava)

A keď si teraz vybavíte napríklad príbeh Abraháma a Sáry, ktorí boli na dieťa už pristarí, nemôže rozprávanie pokračovat inak ako: „Anna zakrátko otehotnela a porodila syna..“. A samozrejme, že tak to aj pokračuje. Boh je mocný a keby sa mal dokázať tým, že by päť krát za sebou spravil niečo veľmi nepravdepodobné, spravil by to aj šiesty či siedmy krát.

Anna porodila chlapca a pomenovala ho Samuel – čo znamená „Vyprosila som si ho od Hospodina“. Vtedy mala Anna to, čo od Boha požadovala a mohla šťastne svoje dieťa vychovávať. Veď prečo by si mala spomínať na sľub, ktorý by jej tak skoro jej vyproseného syna zobral? Ona však takto nepremýšľala, alebo ak jej aj niečo podobné napadlo, nekonala tak. Odkojila svojho syna, vzala býčka (a ešte nejaké veci na obetu) a so slovami chváli svojho syna Bohu odovzdala. Alebo skôr darovala. Samuel mal svoj život zasvätiť Bohu, vychovávaný k�?azom Élim.

Hriechy synov Éliho a Samuel sudcom

Tu by som síce mohol zastať a posunúť sa ďalej, ale je zaujímavé vedieť, čo sa so Samuelom potom stalo. Éliho synovia neboli práve najlepší nasledovníci tak dôležitej osoby akou bol ich otec a Bohu sa nepáčilo ako zneužívali svoju k�?azskú službu. Prvá kniha Samuelova hovorí, že „Synovia Éliho však boli naničhodníci, nebrali ohľad na Hospodina ani na k�?azské práva pred ľudom.“ (1 Sam 2:12-13). Za tým nasleduje popis toho, ako zneucťovali službu a kapitola pokračuje:

1 Sam 2:22-26

A za tým stať, v ktorej Boh vyčíta Élimu, že si kedysi na túto službu vyvolil práve jeho a jeho rod, no on „synov svojich si viac uctil ako m�?a [Boha]“, hovorí mu, že on a jeho synovia zomrú v jeden de�? a na jeho miesto povoláva Samuela. Tak sa Samuel stáva jedným z najznámejších sudcov Izraela, ktorý svoj národ obracia späť k Bohu.

Anna – dala to najcennejšie, čo mala

Celý tento príbeh však rozoberáme kvôli Anne. Mať dieťa a vychovávať ho je asi jedna z najväčších úloh v živote človeka – či už muža alebo ženy. Veď inak by sme tu ani my neboli. Boh hovorí: „Ploďte a množte sa, napl�?te zem..“ (Gen 1:28). Ako mohla asi Anna túžiť po synovi? Podstatné ale je práve to, že syna dostala a dokázala sa ho vzdať. Vzdať v prospech toho, ktorý jej to umožnil, v prospech Boha.

Skúste si predstaviť samých seba v podobnej situácii. Túžili by ste napríklad po krásnom útulnom dome. S krásnym výhľadom, v pokojnej oblasti, zariadený podľa predstáv. Dom, v ktorom by ste mohli… a vlastnie nie – ktorý by ste potom darovali svojej mame. A to je len dom. Dom nikdy nebude syn.

Na takéto niečo jej určite nestačila „len“ silná viera. Potrebovala vieru, ktorá hýbe celým svetom okolo nás, vďaka ktorej je Boh schopný konať skrze nás veľké veci. Veci veľké, ako tie, ktoré sú zapísané v Biblii. Ako príbeh Anny.

Ako musela Anna milovať svojho syna, keď sa jej narodil. Bol splnením jej vôle, jej vytúženým dieťaťom. Ako Anna asi milovala svojho syna? Určite nie viac ako svojho Boha.

Jedna z najťažších vecí, ktoré od nás Boh chce, je milovať Ho nado všetko. Viac než svoje záľuby, viac než svoju kariéru, viac než vzťahy, viac než rodinu, životného partnera, viac než svoje deti, či samého seba. Anna by o tom určite vedela dobre rozprávať, no rozprávať o tom viem aj ja – ťažšie sa to žije. Takáto láska so sebou nesie všetko. Oddanosť najoddanejších božích služobníkov, vieru najväčších vodcov, múdrosť najväčších prorokov. Radosť, keď dávame Bohu to najcennejšie, čo máme.

1 Sam 2:1-10

Rút prešla dve míle, a čo Anna?

Hrdinkou predošlého príbehu bola Rút, ktorá sa rozhodla ísť so svojou svokrou aj napriek tomu, že nemusela. Rozhodla sa starať sa o �?u, byť po jej boku, kedykoľvek ju bude potrebovať, žiť tam, kde bude ona žiť a nakoniec zomrieť tam, kde ona zomrie. Aj napriek tomu, že od nej sama svokra žiadala práve opak. „Prešla dve míľe.“

Keď som hľadal vhodný novozákonný verš k Anne nachádzal som v evanjeliách rôzne príbehy týkajúce sa dávania a obetovania sa (žena, čo dala posledné dve mince – Lk 20 či bohatý mládenec, ktorý nebol schopný vzdať sa svojho majetku – Mt 19); príbehy matiek, ktorých synovia mali priamu účasť na božích plánoch (Mária, matka Ježišova, Alžbeta, matka Jána Krstiteľa) a ich životy sú podobné tomu Anninmu, no nebol som schopný vybrať vhodný verš. Nie, že by to tématicky nesúviselo, alebo niečo podobné, no prosto to nebolo ono. V skutočnosti, najvhodnejší verš som našiel, keď som prestal hľadať.

„Lebo tak Boh miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna…(aby nik nezahynul, ale aby večný život mal každý, kto verí v neho.)“ - Ján 3:16

Verš, ktorý hovorí o celom novom zákone, o zmluve, ktorú žijeme – príbeh Boha, ktorý sa vzdal svojho syna a poslal ho vykonať to, na čo bol predurčený.

Záver

Tak, máme príbeh ženy, ktorá je nám svojim správaním príkladom do života. Možno sa ani nemusí jednať o naše dieťa a možeme sa nechať inšpirovať a konať tak ako Anna, tak ako Boh.

Dôležitá je ale aj to, čo vidíme nielen na tomto príbehu, ale aj na mnohých ďalších zapísaných v Biblii –– Boh od nás chce práve veľké veci. Veľké veci v našich životoch máme zasvätiť jemu. Tisíckou malých nenahradíme jednu veľkú tak, ako tisíc modlitieb o spasenie nenahradí krst.

To, aby ste nezabúdali aj na malé veci hovoriť nebudem. Ak totiž Bohu odovzdáme veľké veci, malé pôjdu tiež.

matus@studiumbiblie.sk

Aj keď nie je zvyčajné počuť ženu kázať (aspo�? pre nás mužov), nasledujúce kázne budú mať práve ženy.
Ony samy by pravdepodobne nikdy nepoukazovali na seba ako na vzory, ktoré hodno nasledovať, no to len hovorí o ich skromnosti.
My si budeme spomínať štyri konkrétne ženy: Rút, Annu, Ester a Máriu – no v skutočnosti je veľa ďalších, o ktorých by sme si mohli čo-to povedať. Snáď neskôr dám priestor aj nim, aby nás ich životy inšpirovali…

Rút

Kniha Rút je veľmi krátkou knihou Biblie, ktorú možno nájsť za knihou Sudcov (je teda ôsmou knihou Starého zákona). Jej dej sa odohráva niekde v ranom období izraelských sudcov, pretože jednou z jej hlavných postáv je Bóz, syn Ráchab, ktorá pomohla izraelským špiónom zachrániť sa v Jerichu (Matúš 1:5). Na rozdiel od väčšiny historických kníh Biblie nerozpráva o veľkých a dramatických udalostiach, ktoré ovplyvnili celý izraelský národ. Skôr naopak: jej príbeh je minidrámou starej ženy, ktorej postupne zomiera manžel i dvaja synovia a ona ostáva sama s nevestami. Jedna z nich sa nechá presvedčiť, aby sa vrátila do rodného domu, no druhá – Rút – jej sľubuje vernosť, pomoc, starostlivosť.

Tento príbeh by mohol takmer byť považovaný za niečo malé, nepodstatné. Mohli by sme v duchu krútiť hlavami a nechápavo sa spytovať sami seba, prečo ho tam Boh dal. Ale je viacero dôvodov:

1. Je to príbeh ženy z cudzieho národa (Moáb), ktorá sa stala súčasťou Božieho vyvoleného národa a tým pádom ukázala, že Boh určil spasenie nielen židom;
2. je to príbeh ženy, ktorej konanie sa Bohu zapáčilo a bolo v konečnom dôsledku bohato odmenené.

Čo vlastne Rút spravila, čo môžeme považovať za také výnimočné? Rút prešla (minimálne) dve míle.

¹ V čase, keď vládli sudcovia, nastal v krajine hlad. Vtedy odišiel istý muž so ženou a s dvomi synmi z judského Betlehema bývať na moábske stráne.
² Muž sa volal Elímelech, jeho manželka bola Noémi a jeho dvaja synovia Machlón a Kiljón; boli to Efraťania z judského Betlehema. Prišli na moábske stráne a ostali tam bývať.
³ Potom zomrel Noémin manžel Elímelech, a ona ostala s obidvoma synmi.
⁴ Tí sa oženili s Moábkami; jedna sa volala Orpa a druhá Rút; bývali tam asi desať rokov.
⁵ Potom zomreli obaja, Machlón i Kiljón, a ona ostala bez oboch detí a bez muža.
⁶ Nato sa pobrala i so svojimi nevestami a vrátila sa zo strání moábskych. Na moábskych strá�?ach sa totiž dopočula, že Hospodin navštívil svoj ľud a dal mu chlieb.
⁷ Potom odišla s oboma nevestami z miesta, na ktorom bola. Pustili sa na spiatočnú cestu do Judska.
⁸ Tu povedala Noémi obom svojim nevestám: Choďte, navráťte sa každá do domu svojej matky! Hospodin nech je láskavý k vám, ako ste vy boli k zosnulým i ku mne!
⁹ Nech vám Hospodin dá nájsť spočinutie, každej v dome jej manžela! Nato ich pobozkala, a ony sa hlasno rozplakali.
¹⁰ Povedali jej: Vrátime sa s tebou k tvojmu ľudu.
¹¹ Ale Noémi povedala: Vráťte sa, dcéry moje, načo by ste šli so mnou. Či môžem mať vo svojom lone ešte synov, ktorí by mohli byť vašimi mužmi?
¹² Vráťte sa, dcéry moje, choďte, už som pristará na vydaj. Ak by som si aj pomyslela: Mám nádej! a vydala by som sa tejto noci, a dokonca by som porodila synov,
¹³ či by ste čakali, až dorastú? Či by ste sa mali preto zdržať a nevydať sa? Nie, dcéry moje! Veď moje trápenie je väčšie ako vaše, lebo ruka Hospodinova sa vystrela proti mne.
¹⁴ Potom sa znova nahlas rozplakali. Orpa pobozkala svokru na rozlúčku, ale Rút pri nej ostala.
¹⁵ Vtedy Noémi povedala: Hľa, tvoja švagriná sa vrátila k svojmu ľudu a k svojim bohom. Vráť sa za svojou švagrinou!
¹⁶ Ale Rút povedala: Nenúť ma opustiť ťa a odísť od teba! Lebo kam ty pôjdeš, pôjdem i ja, a kde ty budeš bývať, budem bývať i ja! Tvoj ľud bude mojím ľudom, tvoj Boh bude mojím Bohom!
¹⁷ Kde ty zomrieš, zomriem i ja, a tam chcem byť pochovaná! Tak nech mi učiní Hospodin, ba nech ešte pridá: len smrť ma rozlúči s tebou!
¹⁸ Keď Noémi videla, že si pevne zaumienila ísť s �?ou, prestala ju prehovárať.
(Rút 1:1-18)

V Matúšovi 5:41 Ježiš hovorí: „Ak ťa niekto núti ísť míľu, choď s ním dve“. Pamätáme sa aj na historické pozadie tejto vety, ktoré vychádzalo z fatku, že rímski vojaci mohli žiadať od ľudí, aby im pomohli odniesť čokoľvek bolo potrebné maximálne na vzdialenosť jednej míle. Mnoho ľudí, práve tak ako mnoho ľudí dnes, spravilo teda len to, čo bolo nevyhnutne nutné. Rút však k týmto ľuďom nepatrila.

Rút prešla nielen jednu míľu. Prešla aj dve, tri. Šla s Noémi, aj keď tá ju pobádala, aby sa vrátila domov (Rút 1:11-15). Vedela, že Noémi jej nemá po materiálnej stránke čo ponúknuť, no rozhodla sa, že sa o �?u postará.

Čo by sme v situácii, v ktorej sa Rút ocitla, robili my? Ostali by sme s Noémi – bez strechy nad hlavou, bez domova, bez jedla – alebo by sme dali prednosť bezpečiu a istote? Jakub 1:27 píše, že „čisté a nepoškvrnené uctievanie Boha … je navštevovať siroty a vdovy v ich tiesni…“ Rút si vybrala to, čo si Boh váži. Orpa (ta druhá nevesta) sa rozhodla rozumom. Rút sa vybrala cestou viery.

A čo na to Boh? Ježiš nám hovorí: „Dávajte a bude vám dané. Mieru dobrú, natlačenú, natrasenú a vrchom nasypanú dajú vám do lona; lebo akou mierou meriate, takou vám bude namerané“ (Lukáš 6:38) a inde zase „tvoj Otec, ktorý vidí v skrytosti, sa ti odplatí“ (Matúš 6:4). Rút dávala hojne. Dávala v skrytosti. Nerobila to, aby si vyslúžila obdiv ľudí alebo aby o nej nebodaj niekto napísal knihu. Robila to z lásky k Noémi. Z nezištnej agapé lásky. A Boh ju odmenil. A dokonca nám je príbeh zachoval, takže aj dnes si môžeme pripomínať ženu, ktorá prešla dve míle. A nielen si ju pripomínať, ale aj konať ako ona.

Rút prešla dve míle tým, že sa starala o Noémi. Tie metaforické dve míle však možno prejsť aj v iných veciach. Či už Bohu spievame, kážeme, modlíme sa, dávame, evanjelizujeme… vo všetkom sa dá zajsť nad mieru toho, čo možno považovať za minimum toho, čo Boh od nás vyžaduje. Spievame Bohu? V poriadku. Ale spievajme z celého srdca a ďakujme mu v pies�?ach v každú chvíľu, ako Pavol a Sílas, ktorí spievali aj vo väzení a ostatní väzni ich počúvali (Skutky 16:25). Kážeme? Tak potom aj žime tým, čo kážeme, nech nie sme len poslucháčmi Slova, ale tými, ktorí ho vykonávame (Jakub 1:22). Alebo dávame? Tak potom mu dajme nielen náš majetok, ale celý náš život a poprosme ho, aby nás premie�?al na svoj obraz a viedol po svojich cestách. Alebo evanjelizujeme? Tak nech je poznať evanjelium aj z našich životov – z našich slov a skutkov – ako aj Pavol píše „Čokoľvek robíte, robte z tej duše ako Pánovi a nie ako ľuďom“ (Kolosanom 3:23), resp. A čo činíte slovom alebo skutkom, všetko či�?te v mene Pána Ježiša; a ďakujte Bohu Otcu skrze neho“ (Kolosanom 3:17).

Nikto z nás nemôžeme súdiť iných. Nikto z nás nemáme ich životy prečítané dosť dobre na to, aby sme ich mohli analyzovať. Ale to Boh od nás ani nechce. Hovorí nám: „Vytiahni najprv brvno z vlastného oka a potom prehliadneš, aby si mohol bratovi vybrať smietku z oka.“ (Matúš 7:5). Ale kedy vlastne vytiahneme to brvno z vlastného oka? Veď celý náš život bojujeme z hriechom. Keď jedno brvno vytiahneme, zistíme, že sa pod ním skrýva ďalšie a ďalšie. Preto je našou úlohou, aj pri Pánovej večeri, skúmať sa a pýtať sa samých seba: dokážem prejsť dve míle? Alebo sa vždy po tej prvej zastavím?

Aj Orpa si najprv myslela, že to zvládne. Aj ona spolu s Rút na začiatku sľúbila, že Noémi neopustí. No keď jej Noémi povedala: „Či môžem mať vo svojom lone ešte synov, čo by mohli byť vašimi mužmi?“ (Rút 1:11), napokon sa rozhodla odísť. Je to podobné piatim pannám, ktoré išli privítať ženícha, no nevzali si na cestu dostatok oleja (Matúš 25:3). Ich svetlo im nevydržalo. Je to podobné ako zrno, ktoré padlo na skalnatú pôdu a síce chvíľu rástlo, no potom uschlo, lebo nemalo korene, alebo ako zrno, ktoré udusilo tŕnie (Matúš 13:5-7). Je to podobné ako keď mnohí, ktorí prišli za Ježišom, počujúc jeho reč, povedali: „Tvrdá je to reč, kto ju môže počúvať?“ (Ján 6:61). A odišli.

Ježiš sa spýtal aj Petra a ostatných učeníkov: „Či aj vy chcete odísť?“ (Ján 6:67). A aj nás sa pýta? Či aj vy chcete po jednej míli odísť? Alebo ste schopní prejsť dve, tri, štyri…? Rút nepotrebovala pobádanie. Nepotrebovala, aby jej Noémi zdôraz�?ovala, že ju potrebuje, lebo nikoho nemá. Išla sama od seba. Ako je to s nami? Robíme viac, než sa od nás očakáva, alebo čakáme, aby nás k tomu niekto vyzval? Ak totiž čakáme, je možné, že sa nikdy nedočkáme. Boh nás predsa už dávno vyzval, aby sme prešli aj druhú míľu – v slúžení, v dávaní, v kázaní, v evanjelizácii – a je len na nás, či ho poslúchneme.

cyril@studiumbiblie.sk

podľa Osa Hillmana

Nech hovoria o sláve Tvojho kraľovania a Tvoju moc nech zvestujú.
Aby hlásali synom ľudským Tvoje mocné skutky, nadmernú slávu Tvojho kraľovania. (Žalm 145, 11-12)

Ako dokážete zmerať do akej miery ste vo svojej službe Bohu efektívni – a mali by sme nad tým vôbec uvažovať? Raná cirkev obrátila svet prvého storočia hore nohami. Čím to bolo, že sa im tak darilo? Teológiou? Skvelými kazateľmi? Nejakým konkrétnym človekom, ktorý všetko zmenil?

Písmo na túto otázku odpovedá jednoznačne. Odpoveď sa nachádza v Božom srdci a je dosť jednoduchá. Boh túži po tom, aby sa Jeho povaha a moc odrážali v každom jednom človeku. Ak sa to deje, svet sa automaticky mení a práve vďaka tým, ktorí Jeho slávu odrážajú po celom svete.

Slúžime žiarlivému Bohu. Je Bohom, ktorý sa o svoju slávu nebude s nikým deliť. Všetky situácie, ktoré tvorí, tvorí tak, aby v nich ukázal svoju silu, a robí to odkedy stvoril človeka. Túži po tom, aby prostredníctvom m�?a a vás mohol ukazovať svoju slávu, aby všetci ľudia poznali Jeho „mocné skutky a slávu Jeho kraľovania“.

Apoštol Pavol tomuto princípu dobre rozumel: „…moja reč a moja káze�? nebola v presvedčivých slovách múdrosti, ale v dokazovaní Ducha a moci, aby sa vaša viera nezakladala na ľudskej múdrosti, ale na Božej moci“ (1 Kor 2, 4-5).

Ak vo svojom živote nevidíte odraz Božej slávy, musíte sa pýtať prečo to tak je. Sľúbil, že ak budeme kráčať v poslušnosti, svet Ho v nás uvidí.

podľa Osa Hillmana

Zaviedol ľud dolu k vode. Hospodin povedal Gideonovi: „Každý, kto jazykom chlípe vodu ako pes, toho postav osobitne; takisto každého, kto si kľakne na kolená, a tak bude piť.“ (Sudcovia 7, 5)

Postavili by ste sa proti stotisícovej armáde s tristo mužmi? Znie to šialene? Súhlasím. A presne toto sa stalo Gideonovi. Nezačalo sa to dobre, mal totiž len 10tisíc vojakov, no podľa Boha to bolo príliš veľa. Nedovolil Gideonovi začať boj, pretože aj pri takomto počte by stále existovalo pokušenie uveriť, že víťazstvo si vybojovali sami, vlastnou silou. Preto prikázal Gideonovi znížiť armádu až na tristo mužov. Takto by bolo úplne jasné, že o víťazstvo sa postaral práve Boh a nikto iný.

A toto je v Božom kráľovstve pravidlom – sláva musí patriť Jemu. „Daj teda verejne vyhlásiť ľudu: Kto sa bojí a chveje, nech sa vráti!“ Gideon ich rýchlo preskúšal, a odišlo dvadsaťdvatisíc mužov. Desaťtisíc ich zostalo.

Takže tu máme desaťtisíc vojakov a stále príliš mnoho. A Boh ponúka Gideonovi zaujímavý spôsob, akým vybrať tých posledných tristo. Privádza ich k vode a Hospodin mu hovorí: „Každý, kto jazykom chlípe vodu ako pes, toho postav osobitne; takisto každého, kto si kľakne na kolená, a tak bude piť.“ Prečo by práve toto malo byť dôležité? Vojaci, ktorí hltali vodu ako psy si uvedomovali nebezpečenstvo nepriateľa viac než tí, ktorí si k rieke kľakli. Tí prví boli v neustálom strehu a po celý čas sa dívali okolo seba. Ostatných už bolo ľahké oddeliť.

Ak sa máte vy a ja stať členom Božej elitnej jednotky, musíme byť celý čas pripravení na boj. Musíme byť vnímaví voči duchovnému nebezpečenstvu, ktoré nás obklopuje. Musíme sa naučiť robiť všetko, čo si žiada každodenný život a zárove�? rozlišovať, kedy nepriateľ našich duší obchádza okolo a hľadá si potravu. „Buďte rozvážni, bdejte! Váš protivník diabol obchádza ako revúci lev, hľadajúc koho by zožral“ (1 Peter 5, 8). Preto buďte v strehu a dávajte pozor na duchovné nebezpečenstvo okolo vás.